Ježíš Kristus žije

André Levet – bankový lupič a nenapraviteľný lotor

Klíčová slova:

André Levet – bankový lupič a nenapraviteľný lotor

Volám sa André Levet. Narodil som sa v roku 1932 v ateistickej rodine. Nikdy som nikoho nepočul rozprávať o Bohu. Počas vojny 1939-40 môjho otca deportovali do Auschwitzu. Nemal som už ani otca ani matku, bol som opustený a neskôr ma prijali na jednej farme v Pyrenejách, kde som však utŕžil viac kopancov do zadku ako láskavých pohladení.

Môjho otca oslobodili v roku 1945 a on sa pokúsil napraviť svoj život. Ja som však moju novú nevlastnú matku neprijal a keď som mal 13 rokov, utiekol som do Marseille, prespával na ulici a vykrádal kamióny.

V tomto období ma chytila polícia a dali ma do väzenia v Baumettes a chceli ma vrátiť mojej rodine. Vo väzenskom prostredí som sa stal malým delikventom a od spoluväzňov som sa priučil všetky triky nášho “povolania”. Aj keď ma poslali späť k rodičom, opäť som utiekol a začal som kariéru delikventa.

V 15 rokoch ma zadržali za ozbrojený prepad a dali do väzenia po dosiahnutie plnoletosti. V 18 rokoch sme mali možnosť narukovať na vojnu v Indočíne a tak som aj urobil, aby som sa vyhol väzeniu. Bol som zranený a repatriovaný naspäť do Francúzska pričom som sa liečil až po dosiahnutie plnoletosti.

Púšťam sa do “práce”

Po tomto všetkom som sa posilnený mojimi vojenskými a väzenskými skúsenosťami stal vodcom jedného gangu výtržníkov, ktorý sa zameriaval na lúpeže bánk.

Jedného dňa, keď sme mali “prácičku” v Laval som si všimol, že na druhej strane cesty stojí jeden kňaz v čiernom habite. Podišiel som k nemu a keďže som dovtedy nikoho jemu podobnému nevidel a spýtal som sa ho či je chlap, alebo žena. Odpovedal mi: „som Boží služobník. Boh je môj Pán!“

Povedal som mu, kde je tvoj Boh? Nevidno ho. Odvetil mi: „vidím, že Boha nepoznáš. Ale ak budeš mať niekedy čas, príď sa o tom so mnou porozprávať. Bývam na 12 bis rue de Solférino.“

Túto adresu som nikdy nezabudol. O niekoľko mesiacov neskôr, keď som opäť kvôli „práci“ prechádzal cez Laval, tak som náhodou natrafil na túto ulicu. Išiel som pozrieť toho kňaza a povedal mi: „čakal som ťa.“ Tento kňaz sa stal mojím priateľom. Dával mi rady, ktorými som sa neriadil a zakaždým, keď mi rozprával o Bohu som mu povedal: „nechaj toho svojho Boha tam, kde je.“ O nejaký čas neskôr sme mali vylúpiť banku v Rennes. Práca nám však nevyšla podľa plánu. Môjho spoločníka zastrelili a mňa chytili. Utiekol som do Južnej Ameriky, kde som organizoval kšeftovanie s drogami.

Tri úteky, tri návraty

Vrátil som sa do Francúzska, kde ma opäť zadržali a opäť som utiekol. Tri úteky, tri návraty. Keby som zrátal všetky tresty za moje aktivity, vo väzení by som mal stráviť 120 rokov. Previezli ma do Clairvaux do väzenia pre ťažké prípady a spolu s kamošmi sme sa pokúsili o útek – vykopávali sme tunel, ako vo filme Veľký únik (la Grande évasion). Útek sa nám takmer podaril, ale chytili nás. Pokúsil som sa o ďalší útek, tento raz sám. Zbraňou som pritlačil dozorcu. Opäť ma chytili. Rozhodli sa poslať ma do Château Thierry. Vedúci väznice ma prijal so slovami: „budeš poslúchať alebo skapeš!“ Odpovedal som mu tým, že som naňho prevrhol písací stôl. Dali ma do celkom malej cely s vstavanou posteľou.

Môj kňaz ma neopustil. Každý mesiac mi posielal listy v ktorých mi občas rozprával o Bohu a o tom, že Boh je dobrý. Odpovedal som mu, ak je tvoj Boh dobrý, prečo musí byť toľko vojen, chudoby, prečo niektorí ľudia skapínajú od hladu, zatiaľ čo ostatní majú prebytok? Prečo niektorí majú viacero domov, zatiaľ čo druhí nemajú žiaden? Kňaz mi odpovedal: „André, ty si za to zodpovedný.“ Čože? Ja? Prijal by som, že som zodpovedný za lúpeže, ale nie za biedu sveta!

A jedného dňa mi kňaz poslal hrubú knihu a napísal mi: „André, túto knihu môžeš čítať neustále, dokonca aj po svojej smrti a môžeš začať hociktorou stranou. Dozorca mi ju priniesol a povedal mi: to je dobrá kniha, mal by si ju čítať, môžeš si ju dokonca vziať so sebou do cely. O čom je? O Bohu, odpovedal. Čože! Tak to snáď nie! Toho svojho Boha mi dotrepal aj do cely! Odhodil som tú knihu preč. Kňaz mi stále vypisoval a povzbudzoval ma k čítaniu tej knihy.

Nakoniec, aby som mu urobil radosť… za 10 rokov som ju otvoril 9-krát. Začal som čítaním o svadbe v Káne, kde Ježiš premenil vodu na víno. Otvoril som kohútik nad umývadlom a povedal: chlape, nech tu tečie víno! Nefungovalo to. Napísal som o tom kňazovi a pripísal mu: tá tvoja kniha dáko nefunguje. Kňaz mi odpísal: André, ty ju čítaš bez súvislostí, maj trpezlivosť.

Prečítal som si príbeh o samaritánke, príbeh o vzkriesení Lazara. Tento príbeh ma rozčúlil, nedokázal som tomu uveriť. A čo môj kamoš, ktorého poliši zoslali zo sveta, on prečo nebol vzkriesený?

Po dlhšom období som zase pokračoval v čítaní a dozvedel som sa koľko dobra urobil Ježiš pre druhých ľudí a ako ho oni prenasledovali, pľuli naňho, bičovali ho, zraňovali, a potom pribili na kríž. Pobúrilo ma to, nechápal som, ako mohli urobiť toľko zla niekomu, kto urobil toľko dobrého.

Stretnutie o druhej v noci

Prestal som čítať a vytrvalo som hľadal spôsob ako uniknúť… Čakal som nejakú zbraň a pilník, ale tieto predmety sú zadržiavané. Už mi viac nezostávala žiadna nádej a tak som v tejto beznádeji zavolal na Ježiša. Povedal som mu: „ak existuješ, dám ti všetko, čo tu mám. Prídi o druhej v noci do mojej cely a pomôžeš mi utiecť.“

Tej noci som zaspal a zrazu ma uprostred noci niečo zobudilo. Pripravený vyskočiť na nohy som vycítil prítomnosť niekoho v mojej cele, ale nikoho som nevidel. Potom som začul jasný a silný hlas vo svojom vnútri: „André, sú dve hodiny ráno, mali sme sa stretnúť.“

Zavolal som strážnika a zakričal som mu: To ty si ma volal? Nie, odpovedal. Koľko je hodín, spýtal som sa. Dve. Dve koľko? Presne dve, odpovedal dozorca. Potom som opäť začul ten hlas: „Nebuď neveriaci, ja som tvoj Boh, Boh všetkých ľudí.“ Ale ja ťa nevidím! Odpovedal som.

V tej chvíli sa pri tyčiach mreží zjavilo svetlo. A v tom svetle muž s prebodnutými rukami a nohami a dierou na pravom boku. Povedal mi: „bolo to aj za Teba.“ V tej chvíli mi z očí spadli šupiny hriechov za 37 rokov a videl som všetku svoju úbohosť a svoju zlobu. Padol som na kolená a v tej polohe som zostal až do siedmej ráno.

Plakal som pred Bohom a všetko zlo sa zo mňa vyplavovalo. Pochopil som, že 37 rokov som udieral do klincov v Jeho rukách a nohách. O siedmej ráno dozorcovia otvorili moju celu a uvideli ma na kolenách a plakať a ja som im povedal: „už na vás nebudem pľuť, už nikoho nezmlátim, už nikoho neokradnem, pretože zakaždým, ako by som to urobil, by som to urobil Ježišovi.“

Strážnici boli prekvapení. V prvej chvíli si mysleli, že ide o nejakú zradu z mojej strany. No potom rýchlo pochopili, že som sa úplne zmenil. Viacerí väzni sa obrátili a tiež sa mohli stretnúť s týmto úžasným Bohom a zmeniť svoje životy. Teraz som slobodný. Môj život sa úplne zmenil a všetok svoj čas už trávim tým, že druhým hovorím o láske môjho Boha.

Zdroj: http://mojpribeh.sk/zahranicne-pribehy/i17/

 

Ohodnotiť



(1)Komentář

  1. Peter píše:

    Ja verím ,že boh existuje,verím že vedie naše kroky.Chcel by som zažiť to čo zažil ten pán vo väzení.Chcel by som ,aby aj mňa oslovil Pán Ježiš ,aby som sa úplne obrátil a veril len jemu.Lebo všetko dobré pochádza od neho,preto nech je vo všetkom požehaný.amen.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


šesť − = 2