Ježíš Kristus žije

Biblická škola

 

BIBLIA je inšpirované, jediné neomylné a s autoritou napísané Božie Slovo.

Je JEDEN BOH, existujúci večne v troch osobách ako:

  • Boh Otec
  • Boh Syn Ježiš
  • Boh Duch Svätý

 

V Božstve nášho PÁNA JEŽIŠA KRISTA, jeho narodenie z panny, jeho bezhriešný život, jeho zázraky, jeho zástupnu a usmierujúcu smrť, jeho vzkriesenie v tele, jeho nanebovstúpenie usadenie po pravici Boha Otca, jeho osobný budúci návrat na túto zem, aby vládol v moci a sláve.

V POŽEHNANÚ NÁDEJ – vytrhnutie Cirkvi pri Kristovom druhom príchode.

Jediným prostredníkom k očisteniu od hriechov skrze pokánie a vieru vo vzácnu KRV JEŽIŠA KRISTA.

Obnova skrze Ducha Svätého má kľúčový význam pre osobné spasenie.

Výkupné dielo Kristovo na KRÍŽI zaisťuje uzdravenie tela, ako odpoveď na modlitbu viery.

KRSTE v Duchu Svätom, je podľa Skutkov 2,4 dané veriacím, ktorý oň požiadajú, so znamením “hovorenia v jazykoch”.

V posvedcujúca moc Ducha Svätého, ktorý skrze svoju prítomnosť uschopňuje kresťana žiť Svätý život.

VZKRIESNIE spasených k večnému životu a ztratených k večnému zatrateniu.

Dôležitosť viery

Keby som sa ťa spýtal: „Čo je v živote dôležité?“ , ako by si odpovedal? Bezpochyby, niektorí by povedali, že rodina  a súhlasili by sme. Niektorí by povedali, že zamestnanie a aj to môže byť pravda. Stále iní by mohli argumentovať, že ich vplyv je dôležitý a s tým by som nesúhlasil.

Dovoľ mi povedať, čo je na naozaj dôležité. VIERA! Viem, že viera je dôležitá, preto
že v Žid. 11:6 čítame: ,, a bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu„. Počul si to už? Nie je tam napísané, že bez viery je ťažké ľúbiť sa Bohu, ale bez viery NIE JE MOŽNĚ ľúbiť sa Bohu.

Keď si čítam tieto slová, chápem, že viera je skutočne, skutočne dôležitá pre moju večnú stanicu. Nasledujúca otázka by mohla byť: ako môžem dostať vieru? Odpoveď nájdeš v Rimanom 10:17 ,,Viera prichádza z počutia Božieho Slova“  Ak sa chcem ľúbiť Bohu, musím mať vieru, dostanem ju z pochopenia z Božieho Slova.

Pridaj sa k nám a dovoľ, aby sa budovala tvoja viera v Boha. Každým slovom bude tvoja viera rásť a ty sa budeš stále viac a viac ľúbiť Bohu.

Dôležitosť lásky

MÁM PRE TEBA TAJOMSTVO…

Musím sa priznať, že v skutočnosti nemám žiadne tajomstvo, len som si myslel, že ťa môže nadpis upútať. Ale čo pre teba mám, je jedna úžasná správa.  BOH ŤA MILUJE!

Ako môžeme vedieť, že nás miluje? Nuž mohli by sme uviesť veľa veršov z Biblie ale uprednostním namaľovať obraz. Na tomto obraze vidíme Syna Božieho, ktorý prichádza z neba na zem. Narodil sa v chudobe, aj keď bol Kráľ, zaobchádzalo sa s ním ako s najnižším človekom. Chodil po svete, robil dobre, uzdravoval ľudí, miloval ich a ukazoval dobrotu a vľúdnosť v rôznych situáciach. Obrázok začína byť nepekný – vidíme muža, ktorý Ho hrozne zbičoval, opakovane mu pľul do tváre, položil mu na hlavu tŕňovú korunu, udieral Ho palicou po hlave, vidíme muža, ktorý sa mu vysmieval. A nakoniec vidíme muža, ktorý ho položil na kríž a Jeho ruky a nohy priklincoval ku krížu. A potom počujeme slová: ,,Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“

Prečo Ježíš toto všetko podstúpil? Odpoveď je – pretože ťa MILUJE! Zomrel, pretože túžil po tom, aby si strávil večnosť v nebi.

Dôležitosť spasenia

TVOJA NAJVAČŠIA POTREBA

Nakresli si túto scénu: Stojíš pred Bohom v deň súdu a On ti pozerá priamo do očí a hovorí: ,,Odíď odo mňa, odíď do večného ohňa pripraveného pre satana a jeho nasledovníkov“

Chcem premýšlať nad hororom, ktorý ťa zaplaví. Jednou vetou si bol poslaný do večného pekla, odkiaľ niet návratu. Nie je tam súd, kde sa môžeš odvolať. Je to definitívne!

V 2. liste Tesalonickým 1:6-9 čítame: ,,…akže je ináč spravodlivé u Boha odplatiť tým, ktorí vás sužujú súžením a vám súženým odpočinutím s nami, keď sa zjaví Pán Ježiš z neba s anjelmi svojej moci, v plamennom ohni dávajúc pomstu tým, ktorí neznajú Boha a tým, ktorí neposlúchajú evanjelia nášho Pána Ježiša Krista, ktorí ponesú pomstu, večné zahynutie, preč od tvári Pánovej a od slávy jeho mocností…“ Je to rozhodujúce, aby každý z nás rozumel, že tento život je dočasný a že nás čaká večnosť.

Dobrá správa je, že peklo nie je mojim domovom. Dobrá správa je, že môžem počuť, ako mi Pán hovorí:,,Služobník, dobrý a verný, vojdi do radosti svojho Pána.“ Nebo nie je len prázdny sen, ale stane sa realitou všetkým, ktorí nasledujú Ježiša. Najväčšia potreba, ktorú mám je potreba spasenia. Potrebujem nebo ako môj domov, potrebujem Boha ako môjho otca, potrebujem Ježiša ako môjho brata.

Aká je odpoveď na otázku – ako môžem získať spasenie? V Jánovi 14:6 Ježiš povedal: ,,Ja som Cesta, Pravda a Život. Nikto nepríde k môjmu Otcovi len cezo mňa.“ 

 Čo bude s deťmi po smrti ?  

EV. SV.  MARKA – 10:13 – 15

Pán žehná deti.13 A donášali mu dieťatká, aby sa ich dotýkal. Ale učeníci dohovárali tým, ktorí ich donášali. 14 No, keď to videl Ježiš, nemile to niesol a povedal im: Nechajte dieťatká ísť ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie. 15 Ameň vám hovorím: Kto by neprijal kráľovstva Božieho jako dieťa, nevojde nikdy do neho. 16 A bral ich na ramená, vzkladal na ne ruky a žehnal ich.

Kam sa dostanú malé deti po smrti, dostanú sa do neba aj keď neboli pokrstené?

 

Malé deti nenesú zodpovednosť za svoje skutky do veku, kým nevedia rozoznávať, čo je dobré a čo zlé. Teda dieťa,ak nespáchalo nič zlé, nemôže byť za to potrestané. Biblia píše, že každý bude súdený podľa svojich skutkov.

EV. SV. MATÚŠA –  16:27 ,, Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca, so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov ,,

Tradičný krst detí na tom nič nemení. Ak by Boh dal protekciu nemluvňatám, ktoré sú pokropené vodou pred tými deťmi, ktoré nikto nepoprskal, tak by bol Boh skorumpovateľný a bol by prijímačom osôb. Krst je skutok viery, takže ho môže absolvovať len ten, kto sám za seba uveril v Ježiša Krista ako svojho osobného vykupiteľa z vlastných hriechov. Túto vec malé dieťa určite nevie urobiť a Božie Slovo tvrdí, že nikto to nemôže urobiť za neho. Ani “krstní rodičia”.

ŽALM – 9:8-10 ,, Nikto nijakým činom nevykúpi brata, nedá Bohu za neho smierneho. Lebo by predrahé bolo výkupné jeho duše, aby žil ďalej na večnosť a nevidel porušenia! ,,

O nemluvňatách Písmo hovorí nasledovne.

ŽALM – 9:8-10 ,, Z úst nemluvniat a tých, ktorí požívajú prsia, si pevnosť založil proti svojim protivníkom, aby si umlčal nepriateľa a pomstiaceho sa ,,

Ježiš sa odvoláva na toto miesto s tým, že slovo pevnosť nazval chválou. Takže sa dá predpokladať, že Boh má miesto prebývania pre nemluvňatá, ktoré ho budú chváliť vo večnosti. Na druhej strane platí, že jedného dňa sa postavíme pred Sudcu, kde nikto neobstojí so svojimi skutkami, a preto je dôležité, aby sme boli zapísaní do Baránkovej knihy života skrze znovuzrodenie z ducha.

ZJAVENIA JÁNA –  20:11-15 ,, A videl som veľký trón biely i sediaceho na ňom, pred ktorého tvárou utiekla zem i nebo, a miesto im nebolo nájdené. A videl som mŕtvych, malých i veľkých, stojacich pred trónom Božím. A otvorili sa knihy, a otvorila sa aj iná kniha, to jest kniha života, a mŕtvi boli súdení podľa toho, čo bolo napísané v knihách, podľa svojich skutkov. A more vydalo mŕtvych, ktorí boli v ňom, i smrť i peklo dali mŕtvych, ktorí boli v nich, a boli súdení jeden každý podľa svojich skutkov. A smrť a peklo boli uvrhnuté do toho ohnivého jazera. Toto ohnivé jazero je tá druhá smrť. A keď niekto nebol nájdený zapísaný v knihe života, bol uvrhnutý do ohnivého jazera ,,

 

Viac na stránke :  http://www.gotquestions.org/Slovencina/vek-zodpovednosti.html

Nová zmluva je lepšia

logos-02-03-kriz.jpg
© iStockphoto.com / nikolaj2

„A on, to Slovo sa stalo telom a stánilo medzi nami, a hľadeli sme na jeho slávu, na slávu ako jednorodeného od Otca a bol plný milosti a pravdy. (…) Lebo zákon je daný skrze Mojžiša; milosť a pravda stala sa skrze Ježiša Krista.“

(Jn 1,14;17)

Uzavretie zmluvy

Po vyjdení z Egypta Boh uzavrel s potomkami Abraháma, Izáka a Jákoba, ktorí sa v Egypte rozrástli v početný národ, zmluvu. Bolo to veľmi dramatické. Nad Horébom, čo je jedna hora Sinajského pohoria, došlo k mocnej Božej epifánii. Boh sa začal na tomto mieste prejavovať, vrchol hory zahalil dym, všetko sa triaslo, a celý výjav sprevádzal silný zvuk trúby. Nečudo, že sa všetok ľud bál. Nechceli sa k vrchu ani priblížiť, aby nezomreli a ako svojho zástupcu vyslali Mojžiša priamo do prítomnosti živého Boha. Na vrchu odovzdal Všemohúci Mojžišovi dosky zákona (desať slov alebo Desatoro) a hneď mu dával aj ďalšie inštrukcie a nariadenia, ktoré sú obsahom zmluvy uzavretej medzi Bohom a izraelským národom. (My kresťania ju zvykneme nazývať Stará zmluva.)

Obsah Starej zmluvy

Táto zmluva sa obvykle delí na tri časti. Hovoríme o zákone morálno-duchovnom, občianskom a ceremoniálnom. Dnes krátko zmienime prikázania, ktoré sa týkajú morálno-duchovného a obradného zákona, občianskym sa nebudeme zaoberať vôbec.

Srdcom zákona je tzv. Desatoro a každý veriaci by s ním mal byť oboznámený a rozmýšľať o tom, aká je jeho funkcia. Porozumenie celej otázke zákona nie je ľahké, ale bez tohto porozumenia nevieme uchopiť ani veľkosť Zmluvy Novej, ktorá je v krvi Kristovej. Na doskách zákona sa ľudia prvý raz oboznámili s Božím názorom, alebo ak chcete, s Božími parametrami alebo požiadavkami na správanie ľudí voči Bohu, aj k sebe navzájom. Samozrejme, že už pred existenciou kamenných dosiek platilo všetko, čo bolo na nich napísané, len sa to nepočítalo. Boží názor na klamstvo, krádež, smilstvo a iné je ten istý od raja až doteraz. Všetky prikázania, ktoré nám Boh dal, sú logické a každý rozumný človek s nimi môže súhlasiť. Jediným z orieškov z dosiek je deň odpočinku – sobota, ku ktorému sa vrátime neskôr. Skúsme vymenovať prikázania zákona, samozrejme, v stručnom znení, v plnom znení ich nájdete v 2Moj 20.

Prvé: Je len jediný Boh (nie je možné k nemu žiadneho pridať). Nielenže toto prikázanie je pravdivé, ale je aj veľmi múdre. Keby bolo Bohov viac, museli by mať rozličné charakterové črty a už by neboli dokonalí. Pre to, aby všetko malo zmysel, je nevyhnutné veriť v Boha jedného a jediného, lebo iba ten môže spĺňať požiadavky na dokonalosť

Druhé: Neučiníš si modly. Upozorňujem, že toto prikázanie bolo prekročené ako prvé, keď Izrael vyrobil zlaté teľa. Dodnes je najväčším problémom, lebo Biblia odhaľuje, že máme k modlám neodolateľný ťah – afinitu. „Viete, že keď ste boli pohanmi, chodili ste k nemým modlám, ako ste kedy boli vedení.“ (1Kor 12,2)

Modla je čokoľvek materiálne (nezáleží na tom, či je to zo sadry alebo zo zlata) sformované aj nesformované (socha alebo meteorit) a človek od toho očakáva sprostredkovanie Božej milosti. Boh ako duchovná bytosť je nezobraziteľný a na získanie správneho obrazu o Ňom a na získanie Božej milosti nám musí stačiť Božie slovo, Svätý Duch a viera.

Ježiš Kristus v plnej miere vyhovel požiadavkám zákona morálneho, nikdy neprestúpil žiadne prikázanie, nikdy nezhrešil, preto sa v Jeho osobe mohla naplniť aj požiadavka milosti.

Tretie: Meno. V ľudskom jazyku je niečo, čo ho núti rúhať sa Bohu, slová ako Boh alebo Ježiš sa celkom bežne používajú ako citoslovce. Ne­znovuzrodený človek nevie tieto rúhania dať preč zo svojho jazyka. Naproti tomu bohabojný človek vyberie z bežnej hovorovej reči hovorenie o Bohu, lebo Boh je pre neho realita a má voči nemu rešpekt. Dve mená, ktoré odovzdal Boh kresťanom, sú Otec a Pán Ježiš.

Štvrté: Sobota. – Neskôr.

Piate: Cti otca svojho a svoju mať, aby si žil dlho a dobre ti bolo na zemi. Zrozumiteľné prikázanie a treba ho dodržiavať.

Šieste: Nezabiješ. Niekedy sa čitatelia Starého zákona čudujú v súvislosti s týmto prikázaním, koľko v Starom zákone vytieklo krvi. Primárnym cieľom tohto prikázania je ochrana života. Už od Noacha platí: Kto by vylial krv človeka, toho krv bude vyliata. Práve tak, ako realita trestu drží na uzde vrahov a násilníkov, často mier a sloboda sú výsledkom víťaznej bitky. S touto optikou treba čítať Starý zákon, lebo prakticky všetci Boží muži vyliali krv, ale niektorí tak urobili spravodlivo, a iní ako svojvoľníci a násilníci. A už vôbec sa toto prikázanie nevzťahuje na zabitie zvierat. Bi a jedz!

Siedme: Nepokradneš. – Zrozumiteľné.

Ôsme: Nezosmilníš. Vyššie sme konštatovali, že Boží morálny zákon sa nemení. Nezosmilníš platilo vždy, ale nikdy nebolo tak aktuálne ako dnes, respektíve nikdy nerobilo kresťanom také problémy. Mnohí by aj nasledovali Pána, lebo súhlasia s tým, že človek má byť dobrý, nemá klamať, robiť násilie alebo kradnúť, ale v súvislosti s týmto prikázaním si ľudia pýtajú výnimku. Nie je, treba vydržať až do konca.

Deviate: Nevydáš krivého svedectva. Nejde tu iba o klamstvo ohľadom blížneho, ale niekedy môžeme druhým ublížiť tým, že budeme hovoriť také informácie, ktoré nie sú priamo klamstvom, ale zhoršujeme tým povesť dotyčného a staviame ho do horšieho svetla.

Desiate: Nepožiadaš domu, manželky, sluhu… Upozorňujem, že tu ide celkom jednoznačne o prikázanie jedno, nie dve. Žiadostivosť je túžba po niečom, čo mi Boh nedáva, ale ja si to chcem zobrať do svojho vlastníctva. Človek, ktorý došiel k požehnaniu tak, že siahol na požehnanie iného človeka, je v rozpore s týmto prikázaním. Uspokojme sa s tým, čo nám dáva Pán a učme sa žiť tak, aby tieto požehnania mohol rozmnožiť, a to legálne. Toto požehnanie je spojené s radosťou.

Ceremoniálny zákon
(bohoslužobný poriadok)

Spolu s kamennými doskami Boh začal dávať inštrukcie bohoslužobného poriadku v stánku stretávania. Prečo? Po prvé, bolo jasné, že Izraelci nebudú schopní morálnemu zákonu vyhovieť a bohoslužba, pri ktorej boli donášané krvavé obete za hriechy, vedela sprostredkovať milosť a odpustenie hriechov. Presnejšie povedané, odsúvala rok po roku definitívne riešenie hriechu až do obeti Pána Ježiša Krista. Po druhé, stánok mal byť vybudovaný na to, aby mohla nad truhlou zmluvy prebývať Božia sláva – Šekina. Tretím dôvodom bohoslužby bolo požehnanie. Kňaz, ktorý sa vrátil zo svätyne z Božej prítomnosti, požehnal ľud.

logos-02-03-dosky.jpg

Aby bola bohoslužba prijatá, museli byť splnené tri podmienky. Po prvé, museli byť prítomné obete, bez zástupnej obete nie je možné priblížiť sa k Bohu. Po druhé, obete nemohol prinášať hoci­kto, ale ľudia k tomu vyvolení, so zodpovedajúcim rodokmeňom, ktorý siahal až k Áronovi. Po tretie, obetovať bolo možné presne určeným spôsobom, na presne určenom mieste. Do doby zákona patriarchovia obetovali na oltároch, ktoré stavali na rôznych miestach v kanaánskej zemi. Po zriadení stánku už to možné nebolo. To, že sa zo Samuelových kníh dozvedáme, že sa obetovalo mimo stánku, hovorí o úpadku bohoslužby, ktorá vtedy prebiehala v Síle.

Tento bohoslužobný poriadok bol iba predobrazom milosti, ktorá sa mala zjaviť v osobe Mesiáša Ježiša Krista Nazaretského. „A on, to Slovo sa stalo telom a stánilo medzi nami, a hľadeli sme na jeho slávu, na slávu ako jednorodeného od Otca a bol plný milosti a pravdy. (…) Lebo zákon je daný skrze Mojžiša; milosť a pravda stala sa skrze Ježiša Krista.“ (Jn 1,14;17) Ježiš bol zároveň obeťou, veľkňazom aj chrámom. „A Ježiš odpovedal a riekol im: Zborte tento chrám, a vo troch dňoch ho postavím.“(Jn 2,19)

Ježiš Kristus v plnej miere vyhovel požiadavkám zákona morálneho, nikdy neprestúpil žiadne prikázanie, nikdy nezhrešil, preto sa v Jeho osobe mohla naplniť aj požiadavka milosti. To mal Pán na mysli, keď povedal, neprišiel som zákon zrušiť, ale naplniť.

Potreba Novej zmluvy

Zákon je dobrý, zákon nemôže byť zlý, lebo prišiel od Boha. Veriaci žijúci pod milosťou majú niekedy tendenciu zákonom pohŕdať. Nie je to správne: „… Lebo vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, predaný pod hriech.“(Rim 7,14) Takže, stále dochádza k tomu, že človek ako hlinená nádoba narazí na kamenné dosky zákona, prikázanie ho obviní, usvedčí a odsúdi na smrť. Tento konflikt nie je možné vyriešiť tým, že sa zákon zmení, lebo je dokonalý. To, čo bolo treba zmeniť, je ľudské srdce. História Izraela, ktorý žil pod zákonom, jasne hovorí o tom, že pod zákonom žiť nevedeli, hoci sa o to mnohí snažili. Panovníci, ktorí sa celou silou snažili o obnovu Izraela, zvyčajne pozdvihli národ na úroveň nižšiu, ako bola na začiatku. Vidíme vždy pád. Od poriadku, ktorý zaviedol Mojžiš, až po hanebnú zvrátenosť Benjamíncov, od skvelého kráľa Dávida, po modlára Manassesa. Nová zmluva je založená na zmene srdca. „Lebo toto je zmluva, ktorú učiním s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Hospodin: Dám svoj zákon do ich vnútorností a napíšem ho na ich srdce a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom.“ (Jer 31,33) Ako dôjde k zmene srdca? Tým, že sa slovo Božie, evanjelium o Ježišovi Kristovi, dotkne srdca človeka a človek sa podriadi Ježišovi ako Pánovi a dovolí Mu, aby vykonal v jeho srdci potrebné zmeny. Tento proces sa volá znovuzrodenie a každý, kto ho prežil, veľmi dobre vie, že v jeho srdci došlo k zmenám.

Sobota

Zrejme nemáme problém stotožniť sa s prikázaniami z kamenných dosiek rad za radom, čo však so sobotou. Vždy, keď niekto vyučuje o zákone, čakám, ako sa vysporiada práve s týmto prikázaním, alebo inak: Chce Boh, aby sme dodržiavali (svätili) jeden deň v týždni tak, ako je to predpísané v Mojžišovskom zákone? Som presvedčený, že nie. Ako to je možné. Na jednej strane tvrdíme, že sa treba prikázaniam podriadiť a na strane druhej o štvrtom prikázaní hovoríme niečo iné. Odpoveď nájdeme v liste Židom v 4. kap. verše 4,5,7,8: „Lebo o siedmom dni povedal kdesi takto: A Boh odpočinul siedmeho dňa od všetkých svojich diel. A tuto zase: Nevojdú do môjho odpočinku! (…) zase určuje akýsi deň: Dnes, hovoriac v Dávidovi po toľkom čase, ako je povedané: Dnes, keby ste počuli jeho hlas, nezatvrdzujte svojich sŕdc! Lebo keby ich bol Jozua uviedol do odpočinku, nehovoril by po všetkom tomto o inom dni.“ List Židom konštatuje, že snaha o dodržovanie soboty nedoniesla skutočný odpočinok, preto Boh hovorí o inom dni, ktorý odpočinok prinesie. Ktorý to je deň? Je to deň, keď sme uverili, keď sme vošli do Krista, keď sme vošli do jediného večného dňa, ktorý je v nebesiach. Podklady k tomu, že sobotu nemusíme svätiť starozákonným spôsobom, nájdeme aj na iných miestach Písma. Predovšetkým je dôležité, že veriaci zo židov, ktorí sobotu dodržiavali, apoštoli, o ktorých autorite nikto nepochybuje, sobotu pohanom nenariadili. Dobre vedeli, že by pohanov uviedli do neriešiteľných konfliktov svedomia, lebo oni sami predpisy o sobote nevedeli niesť.

List Židom konštatuje, že snaha o dodržovanie soboty nedoniesla skutočný odpočinok, preto Boh hovorí o inom dni, ktorý odpočinok prinesie.

My sme sa síce v duchu dostali do úplne inej dimenzie, ale naše telo naďalej zostáva v časopriestore. Týždenný rytmus tu je od založenia sveta a bude tu dovtedy, pokiaľ nebude nové nebo a nová zem. Preto vítame víkend. Zdá sa, že subotniky (oslava soboty prácou) nikde na svete nedoniesli očakávaný výsledok. Ťažko sa to chápe, ale zdá sa, že odpočinok v sobotu niečo prináša. Je pravda, že celý týždeň patrí Pánovi, ale v sobotu sa večnosť stretáva s časnosťou, podobne ako sa duchovná dimenzia stretáva s prirodzeným svetom v Jeruzaleme a podobne, ako sa Boh stretáva s celým ľudstvom skrze Izrael. Podobne je to aj s majetkom. Všetok tvoj majetok patrí Bohu, ale Pán sa ho dotýka skrze tú časť, ktorú si oddelil Jemu. Tak isto celý tvoj čas je pod Božou kontrolou, ale Boh sa ho dotýka cez tie chvíle, ktoré oddeľuješ pre Neho (komôrka, bohoslužba). Veľmi nerád by som vás uviedol do zmätku, preto chcem jasne povedať, že na týchto veciach nezávisí spasenie tvojej duše. O spasenie neprídeš, keď v živote neuvidíš Jeruzalem, ani keď v sobotu budeš pracovať. Spasenie je z viery v Ježiša Krista, ale som presvedčený, že sa oplatí nad týmito vecami rozmýšľať. Už aj preto, aby sme sa nenechali nachytať skupinami, ktoré kladú na židovstvo, Jeruzalem a sobotu spasiteľný význam.

Ešte dôležitý fakt ohľadom soboty. Sobota nikdy nebola ani nebude nedeľa. Nedeľa je prvý deň v týždni a má úplne iný význam ako sobota. Tvrdiť, že nedeľa nahradila sobotu, znamená chcieť prepísať alebo poopraviť kamenné dosky. Je to veľká trúfalosť.

Základný rozdiel medzi Starou a Novou zmluvou

„Nieže by sme boli dostatoční sami od seba niečo pomyslieť, ako sami zo seba, ale naša dostatočnosť je z Boha, ktorý nás aj učinil dostatočných za služobníkov novej zmluvy, nie litery, ale Ducha, lebo litera zabíja, ale Duch oživuje. A jestli služba smrti, v literách, vyrytá na kameňoch, bola slávna, takže nemohli synovia Izraelovi hľadieť do tvári Mojžišovej pre slávu jeho tvári, pominuteľnú, ako by potom nemala byť služba Ducha slávna! Lebo ak bola služba odsúdenia slávna, služba spravodlivosti je omnoho slávnejšia! Ba zrovna ani nebolo oslávené, čo bolo oslávené, v tej čiastke, v službe odsúdenia, pre zvrchovanú slávu nasledujúcej služby Ducha. Lebo ak to pominuteľné skrze slávu, tým viac to, čo trvá, v sláve. Majúc tedy takú nádej, používame veľkú smelosť, a nie ako Mojžiš, ktorý kládol zásteru na svoju tvár, aby nehľadeli synovia Izraelovi na koniec toho, čo išlo pominúť. Ale ich mysle sa zatvrdili, lebo až do dnešného dňa zostáva tá istá zástera pri čítaní starej zmluvy neodostretá, lebo sa Kristom odstraňuje. Ale až dodnes, kedykoľvek sa číta Mojžiš, leží zástera na ich srdci; ale hneď, ako by sa obrátilo k Pánovi, vôkol sa odníma zástera. A Pán je Duch, a kde je Duch Pánov, tam je sloboda. No, my všetci odostretou tvárou vzhliadajúc sa v sláve Pánovej sťa v zrkadle, meníme sa na ten istý obraz, od slávy v slávu, ako od Ducha Pánovho.“ (2Kor 3,5-18)

1.Na rozdiel od Novej, Stará zmluva sa nedotýkala srdca človeka, osobný vzťah s Bohom nielenže nebol taký ľahký, ale nebol ani dôležitý. Židov viacej zaujímalo to, čo robia oni, ako to, aký je Boh. V Novej zmluve je prvotný vzťah s osobou, skutky nasledujú.

2.Stará zmluva bola zameraná na správne dodržanie predpísaných ceremónií, Nová zmluva je zameraná na podstatu, ktorou je Božia sláva. Veď celým zmyslom existencie človeka je, aby vošiel do Božej slávy a niesol ju na sebe, keďže je stvorený na Boží obraz.

3.Stará zmluva donášala odsúdenie, Nová zmluva donáša milosť a slobodu. Iba zmluva, ktorá je v krvi Kristovej, prináša život.

Prináša mi neskonalé požehnanie, keď si uvedomím, že mám tú milosť patriť k ľudu Novej zmluvy. Na druhej strane, nemôžeme pohŕdať Zmluvou Starou. Žime rozumný, triezvy život, dávajme si pozor na zákonníctvo, ale na druhej strane si dávajme pozor, aby sme milosť nechápali nezodpovedne a slobodu nedávali za príčinu telu. „Lebo vy ste na to povolaní, bratia, aby ste boli slobodní, len nedávať tej slobody za príčinu telu, ale skrze lásku slúžte navzájom jedni druhým.“(Gal 5,13) Preto je dobre, keď sa v cirkvi prejavuje Svätý Duch, pomazanie, nadprirodzená Božia prítomnosť.

Amen.

 

Aký je pôvod katolíckej cirkvi?

 

Otázka: Aký je pôvod katolíckej cirkvi?

Odpoveď: Rímskokatolícka cirkev tvrdí, že jej pôvod siaha do smrti, zmrtvýchvstania a nanebovstúpenia Ježiša Krista približne v roku 30 n.l. Katolícka cirkev sa vyhlasuje za Cirkev, pre ktorú zomrel Ježiš Kristus, Cirkev, ktorá bola zriadená a vybudovaná apoštolmi. Je toto skutočný pôvod katolíckej cirkvi? Naopak. Aj zbežné čítanie Nového zákona odhalí, že katolícka cirkev nemá svoj pôvod v učení Ježiša ani Jeho apoštolov. V Novom zákone nie je žiadna zmienka o pápežstve, uctievaní / zbožňovaní Márie (alebo nepoškvrnenom počatí Márie, trvalom panenstve Márie, nanebovstúpení Márie či Márii ako spoluvykupetiľke a sprostredkovateľke), orodovaní svätých v Nebi za naše modlitby, apoštolskom následníctve, nariadeniach cirkvi fungujúcich ako sviatosti, krste detí, vyznaní hriechu kňazovi, očistci, odpustkoch alebo rovnakej autorite cirkevnej tradície a Písma. Takže ak nie je pôvod katolíckej cirkvi v učení Ježiša a Jeho apoštolov podľa toho, ako je to zaznamenané v Novom zákone, aký je teda skutočný pôvod katolíckej cirkvi?

Prvých 280 rokov histórie kresťanstva bolo kresťanstvo zakázané Rímskou ríšou, pričom kresťania boli tvrdo prenasledovaní. Toto sa zmenilo po „obrátení” rímskeho cisára Konštantína. Konštantín „legalizoval” kresťanstvo Milánskym tolerančným ediktom v roku 313 n.l. Neskôr, v roku 325 n.l., Konštantín zvolal koncil v Nikaii ako pokus o zjednotenie kresťanstva. Konštantín si kresťanstvo predstavoval ako náboženstvo, ktoré by mohlo zjednotiť Rímsku ríšu, v tom čase sa už nachádzajúcu v počiatočnej fáze rozpadu a rozdelenia. Hoci sa to mohlo zdať ako pozitívny vývoj pre kresťanskú cirkev, avšak to, čo bolo jeho výsledkom, určite nebolo pozitívne. Rovnako ako Konštantín odmietol úplne prijať kresťanskú vieru, ale namiesto toho aj naďalej pokračoval vo svojej pohanskej viere a svojich pohanských praktikách, tak aj kresťanská cirkev, ktorú Konštantín propagoval, bola zmesou skutočného kresťanstva a rímskeho pohanstva.

Konštantín zistil, že v rámci tak obrovskej, expanzívnej a rôznorodej Rímskej ríše – nie každý bude súhlasiť s opustením svojho náboženského presvedčenia a namiesto toho prijme kresťanstvo. A tak Konštantín dovolil, ba priam podporil „pokresťančenie” pohanského náboženstva. Úplne pohanská a absolútne nebiblická viera získala novú „kresťanskú” identitu. Tu je niekoľko jasných príkladov:

(1) Kult Isis, náboženstvo egyptskej matky bohyne sa absorbovalo do kresťanstva, pričom Isis nahradila Mária. Mnoho titulov používaných pre Isis, ako „Kráľovná nebies”, „Matka Božia” a „theotokos” (Bohorodička) sa prisúdilo Márii. Mária získala mimoriadne dôležitú úlohu v kresťanskej viere, ďaleko nad tým, čo jej prisudzuje Biblia, a to s cieľom prilákať uctievačov Isis k viere, ktorú by inak nikdy neprijali. Mnoho chrámov Isis bolo fakticky premenených na chrámy zasvätené Márii. Prvé zjavné náznaky katolíckej Marianizácie sa objavujú v spisoch Origena, ktorý žil v Alexandrii v Egypte, hlavnom centre uctievania Isis.

(2) Mitraizmus bolo náboženstvo v Rímskej ríši v 1. až 5. storočí n.l. Bolo veľmi populárne medzi Rímanmi, hlavne medzi rímskymi vojakmi, pričom bolo pravdepodobne aj náboženstvom niekoľkých rímskych cisárov. Zatiaľ čo mitraizmus nikdy nezískal „oficiálny” status v Rímskej ríši, bol fakticky oficiálnym náboženstvom až do Konštantína, pričom nasledujúci rímski cisári nahradili mitraizmus kresťanstvom. Jednou z kľúčových čŕt mitraizmu bolo obetné jedlo, ktoré zahŕňalo jedenie mäsa a pitie krvi býka. Mitras, boh mitraizmu, bol „prítomný” v mäse a krvi býka a po skonzumovaní, udelil spasenie tým, ktorí sa zúčastnili jedenia obetného mäsa (teofágia, jedenie svojho boha). Mitraizmus mal aj sedem „sviatostí”, vytvárajúcich takú podobnosť medzi mitraizmom a rímskym katolicizmom, ktorú nemožno ignorovať. Konštantín a jeho nasledovníci našli jedoduchú náhradu za obetné jedlo mitraizmu v predstave Večere Pánovej / kresťanského prijímania. Žiaľ, niektorí prvotní kresťania už predtým začali spájať mysticizmus s Večerou Pánovou, pričom tak odmietali biblický koncept jednoduchej a úctyhodnej pamiatky Kristovej smrti a vyliatej krvi. Pokatoličtenie Večeri Pánovej spôsobilo prechod k obetnému stráveniu Ježiša Krista, v súčasnosti známemu ako katolícka omša / Eucharistia, a to úplne.

(3) Väčšina rímskych cisárov (a obyvateľov) boli henoteisti. Henoteista je ten, kto verí v existenciu mnohých bohov, sústredí sa však predovšetkým na jedného konkrétneho boha, alebo považuje jedného konkrétneho boha za nadradeného nad ostatnými bohmi. Napríklad, rímsky boh Jupiter bol nadradený nad rímskym panteónom bohov. Rímsky námorníci často uctievali Neptúna, boha oceánov. Keď katolícka cirkev absorbovala rímske pohanstvo, jednoducho nahradilo panteón bohov svätými. Rovnako ako rímsky panteón bohov mal boha lásky, boha mieru, boha vojny, boha sily, boha múdrosti, atď., tak aj katolícka cirkev má svätého, ktorý má „na starosti” každú z týchto a mnoho ďalších kategórií. Rovnako ako mnoho rímskych miest malo boha spojeného s daným mestom, tak aj katolícka cirkev poskytla „svätých patrónov” pre jednotlivé mestá.

(4) Najvyššia autorita rímskeho biskupa (pápežstvo) bola vytvorená s podporou rímskych cisárov. S mestom Rím ako centrom vlády Rímskej ríše a s rímskymi cisármi žijúcimi v Ríme, mesto Rím získalo dôležitosť vo všetkých aspektoch života. Konštantín a jeho nasledovníci poskytli svoju podporu biskupovi Ríma ako najvyššej autorite cirkvi. Samozrejme, že najlepšie pre jednotu Rímskej ríše by bolo, keby sa vláda a štátne náboženstvo sústredili na rovnakom mieste. Zatiaľ čo väčšina ostatných biskupov (a kresťanov) sa bránila predstave rímskeho biskupa ako najvyššej autorite, rímsky biskup napokon túto autoritu získal, a to vďaka moci a vplyvu rímskych cisárov. Keď sa Rímska ríša rozpadla, pápeži prevzali titul, ktorý predtým patril rímskym cisárom – Pontificus Maximus.

Dalo by sa uviesť mnoho ďalších príkladov. Tieto štyri by mali postačovať na dokázanie skutočného pôvodu katolíckej cirkvi. Samozrejme, že rímskokatolícka cirkev odmieta pohanský pôvod svojho vyznania a praktík. Katolícka cirkev maskuje svoje pohanské vyznanie pod vrstvami komplikovanej teológie. Katolícka cirkev ospravedlňuje a popiera svoj pohanský pôvod pod maskou „cirkevnej tradície”. Na základe poznania toho, že veľká časť jej vyznania a praktík je úplne cudzia Písmu, je katolícka cirkev nútená poprieť autoritu a dostatočnosť Písma.

Pôvod katolíckej cirkvi je tragickým kompromisom kresťanstva s pohanskými náboženstvami, ktoré ho obklopovali. Namiesto hlásania evanjelia a obracania pohanov, katolícka cirkev „pokresťančovala” pohanské náboženstvá a „pohanizovala” kresťanstvo. Zahmlievaním rozdielov a vymazaním osobitostí, katolícka cirkev naozaj získala atraktívnosť pre ľudí Rímskej ríše. Jedným z výsledkov bola katolícka cirkev, ktorá sa stala nadradeným náboženstvom v „Rímskom svete” po celé stáročia. Avšak ďalším výsledkom bola najdominantnejšia forma kresťanstva odpadavajúca od pravdivého evanjelia Ježiša Krista a pravdivého hlásania Božieho Slova.

2 Timoteovi 4:3-4 hovorí, „Lebo bude čas, keď neznesú zdravého učenia, ale podľa vlastných žiadostí budú si hromadiť učiteľov, lebo ich budú svrbieť uši, a odvrátia uši od pravdy a obrátia sa k bájkam.”

Viac na stránkehttp://www.gotquestions.org/Slovencina/povod-katolicka-cirkev.html

Je katolicizmus falošné náboženstvo? Sú katolíci spasení?

Otázka: Je katolicizmus falošné náboženstvo? Sú katolíci spasení?

Odpoveď: Najdôležitejší problém s rímskokatolíckou cirkvou je jej presvedčenie, že samotná viera v Krista nie je pre spasenie dostatočná. Biblia však jasne a konzistentne tvrdí, že spasenie sa získava prijatím Ježiša Krista ako Spasiteľa vierou na základe milosti (Ján 1:12; 3:16,18,36; Skutky 16:31; Rimanom 10:9-10,13; Efežanom 2:8-9). Rímskokatolícka cirkev toto odmieta. Oficiálna pozícia rímskokatolíckej cirkvi je, že osoba musí veriť v Ježiša Krista A byť pokrstená A prijímať Eucharistiu spolu s ďalšími sviatosťami A podrobovať sa nariadeniam rímskokatolíckej cirkvi A vykonávať záslužné skutky A nezomrieť so žiadnymi smrteľnými hriechmi A atď., atď. Katolícka odchýlka od Biblie v tejto najpodstatnejšej záležitosti, spasenia, znamená, že katolicizmus je naozaj falošné náboženstvo. Ak niekto verí v to, čo katolícka cirkev oficiálne učí, nebude spasený. Akékoľvek tvrdenie, že skutky či obrady sa musia pridať k viere na to, aby sa dosiahlo spasenie, je tvrdením, že smrť Ježiša nebola na úplné zaplatenie za naše spasenie dostatočná.

Zatiaľ čo je spasenie vierou najrozhodujúcejšia záležitosť pri porovnaní rímskeho katolicizmu s Božím Slovom, existuje aj mnoho ďalších rozdielov a nezrovnalostí. Rímskokatolícka cirkev učí mnoho doktrín, ktoré sú v rozpore s tým, čo vyhlasuje Biblia. Medzi ne patria nástupníctvo apoštolov, uctievanie svätých a Márie, modlitba k svätým alebo k Márii, pápež / pápežstvo, krst detí, transubstanciácia, všeobecné odpustky, systém sviatostí a očistec. Zatiaľ čo katolíci tvrdia, že tieto pojmy majú podporu Písma, žiadne z týchto učení nemá akýkoľvek pevný základ v jasnom učení Písma. Tieto predstavy vyplývajú z katolíckej tradície, nie z Božieho Slova. V skutočnosti sú všetky očividne v protiklade s biblickými princípmi.

Čo sa týka otázky „Sú katolíci spasení?”, tak na túto otázku sa odpovedá ťažšie. Nie je možné poskytnúť všeobecné vyhlásenie týkajúce sa spasenia všetkých členov akejkoľvek kresťanskej denominácie. Nie VŠETCI baptisti sú spasení. Nie VŠETCI presbyteriáni sú spasení. Nie VŠETCI luteráni sú spasení. O spasení rozhoduje samotná osobná viera v Ježiša ako ceste ku spaseniu, nie tituly či príslušnosť k denominácii. Napriek nebiblickému presvedčeniu a praktikám rímskokatolíckej cirkvi, určite existujú skutoční veriaci, ktorí navštevujú rímskokatolícke kostoly. Existuje mnoho rímskokatolíkov, ktorí naozaj prijali svoju vieru v Ježiša Krista ako jediný prostriedok ku spaseniu. Títo katolícki kresťania sú však veriacimi napriek tomu, čo katolícka cirkev učí, nie kvôli tomu, čo učí. Katolícka cirkev do rôznej miery učí z Biblie a vedie ľudí k Ježišovi Kristovi ako Spasiteľovi. Výsledkom je, že ľudia v katolíckych kostoloch sú niekedy spasení. Biblia má účinok vždy, keď sa hlása (Izaiáš 55:11). Katolícki kresťania zostávajú v katolíckej cirkvi kvôli tomu, že si neuvedomujú, za čím katolícka cirkev naozaj stojí, kvôli rodinnej tradícii a nátlaku rovesníkov, alebo kvôli túžbe získať ostatných katolíkov pre Krista.

Zároveň však katolícka cirkev odvádza mnohých ľudí od vzťahu s Kristom na základe pravej viery. Nebiblické presvedčenie a praktiky rímskokatolíckej cirkvi často poskytujú nepriateľom Krista zámienku na rúhanie. Rímskokatolícka cirkev nie je cirkev, ktorú založil Ježiš Kristus. Nie je to cirkev, ktorá vychádza z učenia apoštolov (ako je to popísané v knihe Skutkov a novozákonných apoštolských listoch). Zatiaľ čo boli slová v Marekovi 7:9 nasmerované k farizeom, presne popisujú rímskokatolícku cirkev, „Dobre opovrhujete prikázaním Božím, aby ste zachovali svoje podanie.”

Viac na stránke : http://www.gotquestions.org/Slovencina/Katolicizmus-falosne-nabozenstvo.html

Čo hovorí Biblia o pápežovi / pápežstve?

Otázka: Čo hovorí Biblia o pápežovi / pápežstve?

Odpoveď: Učenie rímskokatolíckej cirkvi o pápežovi („pápež” znamená „otec”) je vybudované a zahŕňa nasledujúce učenia rímskokatolíckej cirkvi:

1) Kristus ustanovil Petra za vodcu apoštolov a cirkvi (Matúš 16:18-19). Tým že Kristus dal Petrovi „kľúče od kráľovstva”, ho nielen ustanovil za vodcu, ale učinil ho neomylným, keď konal a hovoril ako zástupca Krista na zemi (keď hovoril z úradu svojej právomoci alebo „ex cathedra”). Táto schopnosť konať v mene cirkvi neomylným spôsobom pri hovorení „ex cathedra” sa prenášala na následníkov Petra, čím sa Cirkvi udeľuje neomylné vedenie na zemi. Účelom pápežstva je neomylné vedenie Cirkvi.

2) Peter sa neskôr stal prvým biskupom Ríma. Ako biskup Ríma, vykonával právomoci nad všetkými ostatnými biskupmi a predstaviteľmi cirkvi. Učenie, že biskup Ríma je nad všetkými ostatnými biskupmi, čo sa týka autority, sa nazýva „nadradenosť” rímskeho biskupa.

3) Peter odovzdal svoju apoštolskú právomoc nasledujúcemu biskupovi Ríma, popri ostatných apoštoloch, ktorí odovzdali svoju apoštolskú právomoc biskupom, ktorých ustanovili do tohto úradu. Títo noví biskupovia zasa odovzdali svoju apoštolskú právomoc tým biskupom, ktorých neskôr ustanovili do tohto úradu, atď. Toto odovzdávanie apoštolskej právomoci sa nazýva „postupnosť biskupov”.

4) Na základe svojho tvrdenia o neprerušenej reťazi rímskych biskupov rímskokatolícka cirkev učí, že ona je tá pravá cirkev a že akékoľvek cirkvi, ktoré neakceptujú nadradenosť pápeža, sa od nich odštiepili ako od pôvodnej a jedinej pravej cirkvi.

Po stručnom prehľade časti učenia rímskokatolíckej cirkvi ohľadom pápežstva si položme otázku, či sú tieto učenia v súlade s Písmom. Rímskokatolícka cirkev vníma pápežstvo a právomoc neomylného učenia „matky Cirkvi” ako nevyhnutnú potrebu na vedenie Cirkvi, pričom to používa ako logickú argumentáciu toho, že to tak zariadil Boh. Ale po preštudovaní Písma zistíme nasledovné:

1) Hoci Peter zohrával rozhodujúcu úlohu pri prvotnom šírení evanjelia (časť významu veršov v Matúš 16:18-19), učenie Písma poňaté v kontexte nikde nevyhlasuje, že by mal on autoritu nad ostatnými apoštolmi či Cirkvou (pozri Skutky 15:1-23; Galaťanom 2:1-14; 1 Petra 5:1-5). A tiež sa nikde neučí, že by biskup Ríma mal mať nadradenosť nad Cirkvou. Skôr je pravdou, že sa v Písme vyskytuje jediná zmienka o Petrovi, ktorý píše z „Babylona”, čo je názov, ktorý sa niekedy používal pre Rím, nachádzajúca sa v 1 Petra 5:13. Predovšetkým na základe toho, ako aj historického nárastu vyplyvu biskupa Ríma (vďaka podpore Konštantína a rímskych cisárov, ktorí nasledovali po ňom), vzniká učenie o nadradenosti rímskeho biskupa rímskokatolíckej cirkvi. Písmo však ukazuje, že Petrovu autoritu zdieľali aj ostatní apoštolovia (Efežanom 2:19-20), pričom právomoc „rozviazania a zviazania”, ktorá mu bola pridelená, rovnako zdieľali miestne zbory, nielen ich cirkevní predstavitelia (pozri Matúš 18:15-19; 1 Korinťanom 5:1-13; 2 Korinťanom 13:10; Títovi 2:15; 3:10-11).

2) Písmo nikde netvrdí, že na to, aby sa cirkev uchránila od chýb, právomoc apoštolov sa má prenášať na tých, ktorí sú ustanovení do tejto služby (postupnosť biskupov). Postupnosť biskupov sa „vkladá” do tých veršov, ktoré rímskokatolícka cirkev používa na podporu tejto doktríny (2 Timoteovi 2:2; 4:2-5; Títovi 1:5; 2:1; 2:15; 1 Timoteovi 5:19-22). Čo však Písmo NAOZAJ učí, je to, že falošné učenia vzídu dokonca aj z radov samotných cirkevných predstaviteľov a že kresťania majú neskôr tieto ich učenia porovnávať s Písmom, ktoré jediné sa v Biblii uvádza ako neomylné. Biblia neučí, že apoštolovia sú neomylní, okrem toho, čo bolo prostredníctvom nich napísané a začlenené do Písma. Pavol, keď hovorí k predstaviteľom cirkvi vo veľkom meste Efez, spomína príchod falošných učiteľov, pričom v boji proti takýmto omylom ich NEVEDIE k „apoštolom a tým, ktorí by ďalej niesli ich autoritu”, ale skôr ich vedie k „Bohu a slovu Jeho milosti…” (Skutky 20:28-32).

Znova pripomeňme, že Biblia učí, že je to Písmo, ktoré sa má používať ako meradlo na odlíšenie pravdy od omylu. V Galaťanom 1:8-9 Pavol hovorí, že nejde o to, KTO učí, ale o to, ČO sa učí s cieľom odlíšiť pravdu od omylu. Zatiaľ čo rímskokatolícka cirkev naďalej vynáša kliatbu „anathema” nad tými, ktorí odmietnu autoritu pápeža, túto kliatbu si vyhradzuje Písmo nad tými, ktorí by učili iné evanjelium (Galaťanom 1:8-9).

3) Zatiaľ čo rímskokatolícka cirkev vníma postupnosť biskupov ako logicky nevyhnutnú na to, aby mohol Boh bezchybne viesť Cirkev, Písmo tvrdí, že Boh to pre svoju cirkev zariadil prostredníctvom:

(a) Neomylného Písma (Skutky 20:32; 2 Timoteovi 3:15-17; Matúš 5:18; Ján 10:35; Skutky 17:10-12; Izaiáš 8:20; 40:8; atď.) Poznámka: Peter hovorí o Pavlových listoch ako o rovnakej kategórii na úrovni ostatných častí Písma (2 Petra 3:16),

(b) Kristove nikdy nekončiace kňažstvo v nebesiach (Židom 7:22-28),

(c) Zoslanie Ducha Svätého, ktorý uvádzal apoštolov do pravdy po Kristovej smrti (Ján 16:12-14), obdarúva veriacich pre prácu v službe, vrátane učenia (Rimanom 12:3-8; Efežanom 4:11-16) a ktorý používa písané slovo ako svoj hlavný nástroj (Židom 4:12; Efežanom 6:17).

Zatiaľ čo skutočne existovali dobrí (v ľudskom ponímaní) a morálni muži, ktorí slúžili ako pápežovia rímskokatolíckej cirkvi, vrátane Jána Pavla II a pápeža Benedikta XVI, učenie rímskokatolíckej cirkvi o úrade pápeža by sa malo odmietnuť, pretože nie je „v kontinuite” s učeniami pôvodnej cirkvi, ktoré sa na nás v Novom zákone vzťahujú. Rozhodujúce je preto také zhodnotenie učenia akejkoľvek cirkvi, ktoré zabráni tomu, aby nám ušla podstata učenia Nového zákona ohľadom evanjelia, pričom neprídeme o večný život v nebesiach len my, ale nevedomky by sme na nesprávnu cestu zviedli aj ostatných (Galaťanom 1:8-9).

 Viac na stránke : http://www.gotquestions.org/Slovencina/papez-papezstvo.html

Myseľ srdca

flaisz-opt.jpeg

Biblia nám podáva pestrý obraz o vnútornej stavbe každého jedinca. Je však zarážajúce, ako sa počas stáročí toto vyhlásenie odchýlilo od pravdy. Podľa Písma má ľudská myseľ viacero foriem, ktoré pôvodina veľmi presne rozlišuje. Zvlášť vzrušujúca časť ľudskej mysle je tá, ktorú Biblia nazýva „nús“. Tento typ mysle je zvyčajne prekladaný ako rozum, a poriadne nás zmätie to, keď čítame napríklad o „duchu mysle“ – Ef 4,23. Čo tento výraz znamená?
Ako môže mať duch myseľ? A vôbec: čo je myseľ?

Tieto vzrušujúce zjavenia Boh rozhodne nechcel pred nami zamlčať. Ide však o to, že boli prekladateľmi, nie úmyselne, nepresne preložené. Preto sa teraz v tomto článku pokúsime jasnejšie predostrieť význam slova nús z pôvodiny. Výraz nús je v gréckej filozofii jedným z najvýznamnejších pojmov, ktorý má množstvo významov, a je takmer nemožné ho presne preložiť. V našej filozofickej literatúre na tento výraz nebola vytvorená jednotná terminológia. Najčastejšie je prekladaný ako rozum, myseľ, zriedka ako duch. V tejto rôznorodosti sa dajú „vypichnúť“ dva spoločné prvky. Jeden z prvkov je ten, že nús je možné dať do súvisu s duchom (pneuma). Náš (premenlivý, nestály, váhavý) jazyk, tento výraz používa na vyjadrenie niečoho medzi duchom a rozumom.

Druhý spoločný prvok, s ktorým súhlasili Platón i Aristoteles, je ten, že nús neuchopuje podstatu vecí skrze príčiny a dôsledky, ale bezprostredne – v okamihu.

Tieto tvrdenia gréckej filozofie sú pre nás významné preto, lebo práve v tomto prostredí presiaknutom takýmito myšlienkami sa zrodil grécky preklad Biblie (Starej zmluvy) z hebrejského jazyka, zvaný Septuaginta, ktorý používal aj apoštol Pavol a ostatní apoštoli, čo sa potom následne vbudovalo aj do Novej zmluvy, čo aj Duch Svätý odobril.

Tí židovskí rabíni, ktorí pripravovali uprostred obdobia gréckej helenistickej filozofie preklady v 3. storočí pred n. l. ešte význam slova nús vnímali zvnútra, preto si zaslúži pozornosť, čo pod tým rozumeli, a čo je vlastne to, čo vystihuje obsah výrazu nús. Vo svetle tohoto je zaujímavé poznanie, že Septuaginta prekladá zvyčajne podstatu výrazu srdce – hebr. lév – ako nús. Napríklad, keď prorok Izaiáš hovorí, že: „ale on tak nedumá, a jeho srdce to tak nemyslí, ale v jeho srdci je myseľ zahladiť a vyplieniť národov nie málo“. (Iz 10,7) – slovo srdce prekladá Septuaginta ako nús.

Nová zmluva obohacuje predchádzajúce o jedno tvrdenie: nús dáva do súvisu s duchom: „… a obnovovali sa v duchu (pneuma) svojej mysle (nús).“ (Ef 4,23)

Z biblického pohľadu sú srdce a duch v úzkom vzťahu. Srdce je fundamentom osobnosti – jej najvnútornejšou podstatou, miestom, kde sa stretá duch, duša a telo. V rámci tohoto tvrdí Šalamún o vzťahu srdca a ducha, že duch človeka skúma srdce. Teda nús je tá časť mysle, ktorá nesídli v hlave, ale v srdci a duchu, konkrétne: nús je v srdci človeka skúmajúca myseľ ducha.

Naše preklady Biblie obsahujú veľmi závažné chyby. Napr. v Knihe Prísloví hebrejský výraz „lév“ – srdce, sa zvyčajne prekladá ako myseľ. Až do dnešného dňa následkom tohto je, že jedno z najzásadnejších vyhlásení Knihy Prísloví o srdci sa stalo úplne nezrozumiteľné (zle ponímané).

Pravdepodobnou príčinou tohoto bolo, že prekladatelia, ktorí dobre poznali Septuagintu, prišli na to, že význam slova nús je v spojitosti s hebrejským výrazom lév – srdce, a tak na tento vzťah srdca a chápania, začali používať výraz myseľ. Skutočné problémy však nastali vtedy, keď slovo myseľ nepoužívali na preklad výrazu nús iba v Novej zmluve, ale aj v Starej zmluve, a to miestami aj na samotný výraz srdce. Tomuto padla za obeť Kniha Príslovia (jej preklad). Na ilustráciu, ako dochádzalo k takýmto neporozumeniam, uvádzam jeden príklad: „… ale ten, kto je veselého srdca, má vždycky hody…” (Pr 15,15) Úplne inak znie preklad originálu tohoto textu: „… dobré srdce neustále pije…,” ktorý vlastne vyjadruje stav naplnenia Duchom Svätým.

Popritom, že nús sa priraďuje k srdcu a k duchu, má aj iný rys, ktorý sa ostro oddeľuje od ostatných gréckych výrazov súvisiacich s mysľou. V konečnom dôsledku existujú v gréčtine dva hlavné výrazy na ľudskú myseľ: froneó a noeó. Vo výraze froneó, je nad činnosť mysle zdôraznený úmysel a snaha. Z tohoto sa odvodzuje výraz: – frén, fronésis a fronéma – a ich spoločným rysom je to, že každý je pohnútkou k činnosti mysle. Miestom ich pôsobenia nie je hlava, ale brucho, presnejšie okolie bránice. Naproti tomu výraz noeó zdôrazňuje okamih uchopenia v procese chápania (porozumenie). Z tohoto odvodené výrazy: nús, noésis, noéma, dianoia, dianoésis a dianoéma majú spoločný rys: chápanie a uchopenie. Grécky spôsob zmýšľania mimochodom ani pôsobisko týchto pojmov neviaže k hlave. Nús teda znamená: schopnosť chápania ducha.

V súvislosti s týmto je v evanjeliu podľa Lukáša zapísaný jeden príbeh. V deň Ježišovho vzkriesenia sa dvaja učeníci ponáhľali z Jeruzalema do Emaus. Cestou sa rozprávali o Jeho ukrižovaní a o zvláštnych udalostiach predchádzajúcich dní, keď sa k nim náhle pripojil Ježiš a vysvetľoval im tieto udalosti na základe Písiem. Učeníci Ho však hneď nespoznali, ale nakoniec sa im dal poznať a vzápätí zmizol. „Vtedy povedali jeden druhému: Či nehorelo v nás naše srdce – (kardia), keď nám hovoril na ceste a keď nám otváral písma?“ (Lk 24,32)

Z príbehu jednoznačne vidíme, že vtedy im srdcia iba horeli, no ešte neporozumeli významu Písiem. O niekoľko hodín neskôr sa im Ježiš opäť zjavil, o čom Biblia hovorí: „A povedal im: Toto sú moje slová, ktoré som vám hovoril, keď som ešte bol s vami, totiž že sa musí naplniť všetko, čo je napísané o mne v zákone Mojžišovom, v prorokoch i v žalmoch. Vtedy otvoril ich um – (nús), aby rozumeli písmam.“ (Lk 24,44-45) Tu sa udial v duchu učeníkov zázrak, následkom čoho porozumeli pravdám súvisiacim so spasením, a tiež pochopili význam Jeho slov. Čiže, je rozdiel medzi tým, keď človek vníma prítomnosť Ducha Svätého v súvislosti s určitou duchovnou pravdou (horelo im srdce), a medzi tým, keď už aj pochopí obsah tej-ktorej duchovnej pravdy (otvoril im nús).

Popri tom, že vo význame obsahu nús je aj okamih porozumenia, nám tento príbeh poukazuje aj na to, že táto schopnosť pochopenia je nasmerovaná aj k duchovným pravdám, veď učeníci boli v iných záležitostiach rozumní, no potrebovali pochopiť z Písiem obsah duchovných právd.

Takže, nús je schopnosť porozumenia nášho ducha. Toto porozumenie je potrebné k tomu, aby správne fungovalo chápanie vecí duchovnej podstaty. Porozumenie neiniciujeme v prvom rade my, ale samotný Boh. Pokiaľ Pán neotvorí nús človeka, a ten by napriek tomu chcel uchopiť duchovné veci, môže sa veľmi ľahko dostať do okultizmu.

ateny-opt.jpeg
Staroveké a moderné Atény

Duchovné veci, ktoré sú predmetom pre nús, sú sčasti neviditeľné. Takými sú napr: Otec, Syn, Duch Svätý, anjeli, cherubíni a serafíni. Zase iná časť je viditeľná, napr: Izrael, Cirkev, manifestácia Ducha Svätého, služobné dary a pod., ktoré síce pochádzajú z duchovného prameňa, no sú manifestované v hmotnom svete. Nús je dôležitý k správnemu pochopeniu oboch. Človek, ktorého nús nie je otvorený, nebude schopný chápať duchovné veci inými časťami svojej prirodzenej mysle.

Bude nechápavo pozerať na to, keď napríklad z niekoho bude vychádzať nečistý duch za sprievodu viditeľných fyzických prejavov, alebo keď sa niekto dostane pod mocou Ducha Svätého do extatického stavu. V dejinách nevyvstalo nejako zvlášť veľa dobra z toho, keď sa ľudia pokúšali pochopiť duchovné veci pomocou iných častí svojej prirodzenej mysle než núsom. Presne tohoto sa dopustil v stredoveku Anselm z Canterbury svojou ontologickou štúdiou, či v novoveku Descartes a mohli by sme takto menovať ďalších a ďalších. Najdramatickejšie dôsledky tohoto „stelesnil“ zlopovestný nacistický lekár Mengele. Istý človek, ktorý prežil hrôzy koncentračného tábora vypovedal, že keď vystupovali zajatci z vlaku, zapôsobil na nich ako mimoriadne inteligentný, milý, srdečný človek, ktorý ich zdvorilo vítal. Svoj mimoriadne sympatický dojem si zachoval aj vtedy, keď práceneschopných zajatcov vyradil a posielal ich rovno do krematória. Údajne ho kvôli vonkajšej kráse a inteligentným prejavom, ktoré boli v ostrom protiklade s jeho neľudskými skutkami, nazývali v tábore jednoducho: „anjel diabla“. Tento človek ovládal niekoľko jazykov a v lekárskej vede bol mimoriadne schopný, takže by sme ťažko mohli o ňom povedať, že bol zaostalý mysľou (mentálne zaostalý). Ale potom čo bolo jeho tajomstvom?

Biblia rozlišuje okrem nús aj iné typy ľudského chápania. Mengele nebol mentálne zaostalý aj čo sa týka iných druhov chápania. Ba čo viac! V určitých oblastiach ako napr. dianoia alebo fronésis vynikal. No jeho nús bol zatvorený pred duchovnými pravdami. Duchovné skutočnosti sa nedajú pochopiť iným typom chápania napríklad dianoiou. Hlavný význam slova dia je: rozdeliť. K tomuto sa pridáva prípona zdôrazňujúca chápanie a porozumenie. Znamená to teda: rozoberanie, rozdeľovanie (v mysli) – analýza. Takže: rozporcuje daný predmet (tému), aby potom z týchto rozobraných a znovuposkladaných čiastočiek porozumel celku.

Výraz dianoia v Starej zmluve zodpovedá hebrejskému výrazu bíná, čo takisto znamená chápanie (porozumenie) a pochádza zo základného kmeňa s významom rozdeliť. Bíná vyjadruje ten typ chápania (porozumenia mysle), ktorý rozdeľuje, rozlišuje. O človeku, pre ktorého je charakteristické zmýšľanie typu bíná, hovoríme, že „tomu to páli“.

Tretím typom chápania, ktorý je tiež odlišný od nús, je fronésis. Aristoteles vysvetľuje tento typ mysle ako schopnosť „vhľadu do situácií“. No význam tohoto výrazu je ešte obšírnejší. Náš jazyk to, žiaľ, nedokáže vyjadriť, pretože fronésis zahŕňa v sebe aj pocitovú oblasť (túžby) aj vôľu (úmysly).

Fronésis je akési vnútorné „nastavenie, nasmerovanie“, ktoré oddeľuje dušu ako celok, a nastaví ju do určitého smeru. Mengele bol teda „nastavený, naprogramovaný“ na antisemitský smer. Jeho spôsob myslenia, vôľa aj city boli skrz-naskrz presiaknuté antisemitizmom. Jeho pocity, myšlienky, ciele aj skutky boli tomuto podriadené. V rámci tohoto bol ale úplne „normálny“ logicky zmýšľajúci človek.

nús je schopnosť porozumenia nášho ducha

O úplne inom „nastavení, naprogramovaní“ ale čítame v Lukášovom evanjeliu: „A on sám pôjde pred ním v duchu a v moci Eliášovej obrátiť srdcia otcov na deti a neposlušných k rozumnosti (phronésis) spravodlivých, aby prihotovil Pánovi pripravený ľud.“ (Lk 1,17) Podľa uvedeného Ján Krstiteľ zapôsobil na poslucháčov tak, že sa stali Bohocentrickými. Každá ich myšlienka, plány aj pocity boli podriadené Božiemu slovu.

Duchovné veci je možné uchopiť – spomedzi všetkých typov chápania – výlučne skrze nús. „A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale sa premeňte obnovením svojej mysle, aby ste skúšali, čo je vôľa Božia, to, čo je dobré, ľúbe a dokonalé!“ (Rim 12,2) Prvú časť tejto pasáže by som podľa originálu preložil doslovne takto: „Nebuďte odtlačkami ducha tohoto sveta, ale skrze obnovu núsu prejdite vnútornou premenou.“

Podľa uvedeného, premena v živote človeka prebehne tak, že najprv jeho nús uchopí Božiu vôľu, následne prejde vnútorným „prestavením, preprogramovaním“ – metamorfózou, čoho dôsledkom už nebude ani navonok odtlačkom ducha tohoto sveta. Spomenuli sme už, že otvorenie núsu iniciuje Boh. Apoštol Pavol nás ale v spomenutej pasáži vyzval, aby sme si obnovili nús. Nuž, Boh iste nebude chcieť po nás také veci, ktoré nie sme schopní uskutočniť. Protirečenie je tu iba zdanlivé. Ide tu totiž o to, že aj my sami nesieme zodpovednosť za náš už otvorený nús. Pavol často píše o ľuďoch, ktorým kedysi dobre fungoval nús, neskôr si naň ale nedali dobrý pozor (patrične si ho neustrážili), takže sa im zatemnilo chápanie (nús), a ďalej už neboli schopní uchopiť duchovné pravdy, iba ich prekrúcať (nesprávne pochopiť, vyložiť):„… neprestajné hašterenia na mysli (nús) porušených ľudí a pozbavených pravdy, ktorí sa domnievajú, že pobožnosť je telesný zisk.“ (1Tim 6,5) „A ako čo Jannes a Jambres sa postavili proti Mojžišovi, tak sa aj títo stavajú proti pravde, ľudia, skazení na mysli (nús) nedokázaní čo do viery.“ (2Tim 3,8)

V inom liste hovorí, že ich nús bolo infikované. „… ale poškvrnená je aj ich myseľ (nús) aj ich svedomie.“ (Tít 1,15) Zaujímavou otázkou teda zostáva, ako môže u kresťana dôjsť k infikovaniu núsu – „infekcii duchovného chápania“? Pavlova odpoveď na túto otázku je nasledovná: „… aby ste sa nedali hneď zviklať od umu… (orig. nedajte sa vykývať zo svojho nús…) ani sa strašiť ani duchom, ani slovom, ani listom, ako nami poslaným, ako čo by už bol nastal deň Kristov.“ (2Tes 2,2)

Pavol teda tvrdí, že funkčný nús zmätie najčastejšie to, keď kresťan prijme reči (myšlienky) cudzieho – zlého ducha. Tak, ako sa vírusová nákaza prenáša z jedného človeka na druhého, tak môže nakaziť nús iného človeka ten, kto má napríklad narušeného ducha sudičstva a pod.

 

platon-opt.jpeg

Podľa Aristotela a Platóna nús uchopuje svoj objekt (predmet)

Prvý list apoštola Pavla Korinťanom nám poslúži na porozumenie toho, čo spôsobuje v praxi nesprávne fungovanie núsu v životoch kresťanov. Zo Skutkov apoštolov a iných listov sa nám naskytá obraz o jednom z najdobrodružnejších období korintského zboru, keď tamojší kresťania začali pochybovať o prvenstve zakladajúceho apoštola. Konflikt vznikol v čase, keď bol Pavol mimo Korintu, a pôsobil tam istý Apollo. Tento konflikt iniciovali intelektuálni Gréci kvôli tomu, že Apollo sa dobre vyznal v Písmach a bol výrečný. V ich očiach bol väčším darom ako Pavol, ktorý bol takto nútený obraňovať svoje prvenstvo dané od Boha. „Lebo keby ste mali hneď desať tisíc pestúnov v Kristu, ale nemôžete mať mnoho otcov, lebo ja som vás splodil v Kristu Ježišovi skrze evanjelium.“ (1Kor 4,15)

Prvý list bol teda písaný ako „krízu ošetrujúci“, poslaný po Timoteovi, aby aj službou svojho najmilšieho učeníka zabránil odvráteniu zboru od zakladajúceho apoštola. No ani list, ani Timoteova osobná služba nevyriešila tento problém, preto sa Pavol rozhodol osobne navštíviť Korint. Ani týmto však nedosiahol žiadaný výsledok, a preto tam poslal Títa, ktorý dosiahol čiastočný úspech. Vtedy sa ukázalo, že Títus má na riešenie takýchto problémov dar, preto ho aj neskôr Pavol poslal na Krétu, aby aj tam vyriešil sporné otázky zboru, a vyslal ho aj do Dalmácie, aby ošetril isté „záležitosti“. Pavol odpovedal na dobré správy od Títa, resp. ku konečnému ošetreniu krízy napísal do Korintu svoj druhý list.

Korintský príbeh nám tu nastoľuje otázku, čo to asi bolo, čo spôsobilo počiatočné odvrátenie zboru? Pavol na začiatku prvého listu poukazuje na to, že príčinu krízy vidí v tom, že nús tamojších kresťanov – ich duchovné rozsúdenie bolo zatemnené: „Ale vás prosím, bratia, menom nášho Pána Ježiša Krista, že by ste všetci hovorili jedno a to isté, a že by nebolo medzi vami roztržiek, ale aby ste boli dokonalí v jednej a v tej istej mysli (nús) a v jednej a v tej istej mienke.“ (1Kor 1,10) Proces vzniku korintského problému zhrnul Pavol do troch fáz: 1. nús, 2. slová a 3. odtrhnutie.

Vplyvom blízkej delfskej veštiarne a iných faktorov sa korintským kresťanom zatemnil nús, a tiež preto, lebo poniektorí vyslovovali nahlas svoje chaotické názory, čoho výsledkom bolo, že sa zbor rozdelil na štyri tábory. Jedna skupina kričala, že patrí Pavlovi, druhá že patrí Apollovi, tretia Kéfasovi, a tá štvrtá už totálne odmietla každý služobný dar a vyhlásila, že je nezávislá od človeka a že patrí Kristovi.

Nús je teda duchovná schopnosť chápania, posúdenia, ktorého úlohou je uchopenie duchovných právd. Ale, ktorá to bola tá najhlavnejšia duchovná pravda v súvislosti s ktorou sa zatemnil nús kresťanov v Korinte? Pavlov list a príbeh tohoto zboru nám poukazuje na to, že to bola otázka služobného daru. Božie slovo nám potvrdzuje, že služobné dary nie sú volené demokratickým spôsobom, ale zboru ich dáva Boh, a aj spomedzi služobných darov má podľa poradia autorít prvenstvo zakladajúci apoštol. No kresťania v Korinte videli v Pavlovi viac-menej iba človeka, a nie Boží dar. Takže o tom, koho budú poslúchať nerozhodovali skrze nús, ale iným typom mysle – telesným spôsobom, na základe sympatií a podľa štýlu jeho prejavu. Po tomto všetkom neboli zmätení už iba v tejto oblasti, ale aj v mnohých iných. Preto sa Pavol od začiatku listu až do jeho konca zaoberá najzávažnejšími otázkami duchovného posúdenia, ako sú: smilstvo, súdne spory, výber manželského partnera, modloslužobníctvo, Večera Pánova, duchovné dary či otázka zmŕtvychvstania. Teraz nebudeme rozoberať, aká to bola sila, ktorá pôsobila nad daným územím a chcela zničiť prebudenie, nanajvýš len poznamenávam, že tento zbor vznikol v susedstve s delfskou veštiarňou, ktorá bola podľa gréckeho ponímania „pupkom sveta“. Podľa legendy práve na tomto mieste zabil Apolón Pythóna – gréckeho boha veštenia. Takže hlavnou náplňou delfskej veštiarne bolo predpovedanie budúcnosti Pýthiou – (od Pythón). Tá predpovedala budúcnosť pod vplyvom halucinogénnych prostriedkov, prežúvala napríklad surové vavrínové listy. Podľa podania Biblie sa korintský zbor odtrhol práve tam, kde ho Títus obnovil vďaka svojmu zásahu.

Po tomto všetkom sa tu nutne vynára otázka: čo máme robiť my – kresťania, ktorí už máme k dispozícii opis tohoto príbehu? Pavol v súvislosti s núsom píše Efežanom, že je možné obnoviť ho skrze učenie. „Akže ste ho počuli a ste v ňom vyučení, ako je pravda v Ježišovi: aby ste zložili podľa drievneho spôsobu žitia vo vás vládnuvšieho starého človeka, rušiaceho sa v klamných žiadostiach, a obnovovali sa v duchu svojej mysle (núsu).“ (Ef 4,21-23)

Chápanie ducha je možné znovu obnoviť skrze jasné, zdravé, pomazané vyučovanie Božieho slova. Samozrejme, k tomu je potrebná aj naša aktivita. Veľa totiž záleží na postoji kresťana k Božiemu slovu, či je dotyčný ochotný vystaviť sa vplyvu kázaného Slova, a či úplne odovzdá svoje srdce a ducha Bohu.

Preklad: Zlatka Radnotyová

Zdroj: Nový Exodus, december 2000