Ježíš Kristus žije

POTRAT JE PRED BOHOM VRAŽDA !!!!

Klíčová slova:

admin-ajax

SRDCERVÚCE PRÍBEHY ŽIEN , KTORÉ BOLI NA POTRATE

Naša spoločnosť je neustále bombardovaná pro-choice rétorikou, ktorá hovorí, že potrat je niekedy nutný. Počúvame tiež slová žien, ktoré mali potrat – ako napr. Cecile Richardsovej, ktoré hovoria o tom, že ich potraty boli správne. Ale nech akokoľvek potláčajú svoje emócie alebo jednoducho klamú, potrat nikdy nie je šťastným koncom.
Potrat zabije dieťa a matku ponechá žiť po zvyšok svojho života s vedomím, že vzala život svojmu dieťaťu. Nič nevynáša lepšie na svetlo bolesť ako slová priamo z úst bežných matiek, ktoré mali potrat a ktoré veľké média ignorujú.
Na rozdiel od Richardsovej tieto ženy nemajú čo získať z toho, že sa so svojimi príbehmi podelia. Len dúfajú, že pomôžu ostatným matkám vybrať si život.

Lori Nerad, bývalá národná predsedkyňa organizácie Ženy vykorisťované potratom (Woman Exploited by Abortion):
„Dva týždne po potrate som šla do práce. Potácala som sa do kúpeľne. A tam, s manželom po boku, som zo seba dostala časť svojho dieťaťa, ktorá doktorovi unikla. Bola to hlava môjho dieťaťa… Budievala som sa uprostred noci, mysliac si, že počujem ako plače nejaké dieťa. A stále som mávala nočné mory, v ktorých som sa musela pozerať sa na to, ako je predo mnou moje dieťa roztrhané. Jednoducho mi moje dieťa chýba. Neustále sa prebúdzam a chcem svoje dieťa dojčiť, chcem si svoje dieťa držať. O tom, že budem zažívať niečo takéto, sa mi doktor nikdy nezmienil.“
Abby Johnson, zakladateľka organizácie And Then There Were None:
Jeden deň sa ma moja dcéra (z ničoho nič) opýtala, či raz v nebi bude môcť vidieť svojich súrodencov. Spýtala som sa jej, ako to myslí… úprimne, bolo to s nádejou, že nehovorí o mojich dvoch potratoch. Povedala, že vie, že som bola na dvoch potratoch a chcela vedieť, či niekedy vôbec stretne tieto deti, pretože mi povedala, že jej chýbajú v jej srdci. Nikdy som nevedela, že takýto žiaľ prejde aj na moje deti.
Keď som šla na tieto potraty, nikdy som nepremýšľala o tom, aký vplyv to bude mať na ostaných. Nemyslela som na svoje budúce deti. Nikdy som nemyslela na to, ako im budem musieť vysvetliť svoje sebectvo. Moje potraty žijú vo mne a bohužiaľ žijú aj v nich.
Ashley Granger, manželka, matka a študentka sonografie:
Teraz, keď má môj syn 4 roky, občas sa pozriem na jeho sladkú tvár a premýšľam, aké črty by malo moje ďalšie dieťa. Stále mávam sny o tom, ako si jeho alebo ju držím a je pre mňa veľmi smutné myslieť na to, že som okradla svojho syna o súrodenca. Môžete sa opýtať, prečo sa jednoducho nesnažím počať pre neho súrodenca teraz? Nuž rada by som, ale môj manžel a ja zápasíme s neplodnosťou už dva a pol roka. Nikdy som si nepomyslela, že nebudem môcť otehotnieť, keď budem chcieť! Každý večer sa môj sladký chlapec modlí k Bohu za súrodenca a zakaždým, keď počujem tie vzácne modlitby, bolí ma srdce pre to, čo som urobila. Vzhľadom na to, že potrat už nie je ľahké spätne napraviť alebo tento problém nejako vyriešiť… Je to problém a zanecháva na budúce generácie trvalý vplyv.
Katrina Fernadez, katolícka humoristická redaktorka periodika Patheos:
„Zabila som dve z mojich detí, olúpila som svojich rodičov o vnúčatá a zavraždila súrodencov môjho syna. Tie potraty mi priamo spôsobili chorobu známu ako slabosť krčka maternice, ktorá vyústila do predčasného pôrodu môjho ďalšieho syna, ktorý v roku 2001 zomrel po týždňovom boji v inkubátore. Nesmierne utrpenie, ktoré som si petrpela a ktoré som spôsobila iným spolu s pocitom viny ma takmer dohnali k samovražde. Každopádne som zbabelec.“
Addie Morfoot, matka, spisovateľka:
„Ross mi rád hovorí, že Annie je anjelom strážnym nášho syna, no tá myšlienka ma desí. Naozaj chcem, aby mal môj syn za ochrancu niekoho, koho som sa ako matka vzdala? Koho existeciu som predčasne ukončila? Musí byť taká rozhnevaná, sklamaná a utrápená. Nechala som si jej ultrazvukové snímky spolu s charakteristikou „Je to dievča!“ a pohľadnicou, ktorú mi spolu s ornamentom viacnočného stromčeka a s vyrytým dátumom Anninho termínu poslal môj najlepší priateľ. Rodičia mi ju dali v ten týždeň, keď som zistila, že som tehotná. Mám ich odložené a zamknuté v skrini v spálni svojho syna. […] Ale Annie ma stále prenasleduje. Keď sa blíži termín jej narodenia alebo keď má náš syn zlý kašeľ alebo keď sa šlo mojej sestre narodiť dievčatko – myslievam na Annie. A raz za rok – na jej narodeniny – sa rozplačem. Premýšľam nad tým, aké by bolo, keby som si ju držala v náručí. A potom ju prosím, aby pochopila, že som to urobila preto, lebo som si myslela, že je to pre moje dieťa to najlepšie.“
Beatrice Fedor, členka kampane Silent No More:
„Spláchla som svoje dieťa do záchoda. Bolo to desivé. Spromovať mi to však nepomohlo. Dnes je to už devätnásť rokov, čo nemám titul. […] O sedem rokov neskôr som bola znovu tehotná. Otec bol dvakrát starší ako ja a bol hrubý. Potrat bol rýchlym riešením ako od tohto násilníka uchrániť seba aj svoje dieťa. S veľkou úzkosťou som teda šla na kliniku. Uspali ma. Keď som sa prebudila s krvou na nohách, rozplakala som sa a bola som na utišujúcich liekoch. Hlbšie a hlbšie som sa potápala do depresie a do samovražedných myšlienok.
Potom som stretla svojho manžela a on priviedol do môjho života Ježiša, ale stále to bolelo. Keď som čakala naše prvé dieťa, moje potraty znovu vyšli na povrch a ohromil na pocit viny. Išla som do poradne a začala som sa liečiť. Neskôr som sa zúčastnila obnovy Vineyard Retreat Rachel a konečne som bola schopná odpustiť sebe samej a nájsť pokoj.
Od tých potratov som si sľubovala, že ma zbavia dvoch krízových situáciách a namiesto toho ma skoro zničili. Ale pre všetkých tých, ktorí sú zranení, je tu nádej a práve pre nich som členkou Silent No More.“
Jewels Green, bývalá pracovníčka a hovorkyňa potratovej kliniky:
„[…] v polovici 10. týždňa tehotenstva som 6. januára 1989 šla na potrat. Skoro ma to zabilo. Nie, nie ten chirurgický zákrok, ale jeho psychologické následky. Po svojom potrate som sa trikrát pokúsila o samovraždu a nakoniec som skončila na psychiatrickom oddelení všeobecnej nemocnice na mesačnom liečení. […] Pracovať v autoklávnej miestnosti nebolo nikdy ľahké. V každej banke plnej potratených častí tiel detí som videla svoje stratené dieťa. Raz v noci po práci s autoklávom boli moje nočné mory o mŕtvom dieťati také hrozné a desivé, že som šla za riaditeľkou kliniky, aby som jej povedala o svojich pocitoch. Bola veľmi chápavá, otvorená, úprimná a bolestne priama, keď mi vravela: „To, čo tu robíme, je že ukončujeme život. Čisto a jednoducho.““
Brice Griffin, zakladateľka Charlottinho centra pre ženy:
„Potom, čo som [po potrate] driemala, dychtivo som sa chcela dostať späť na pódium do baru. V celom D.C. nebolo dosť whisky na to aby ma uspokojila – ani v tú noc a ani v inú noc ešte po mnoho mesiacov. Keď som sa ráno sa po svojom potrate prebudila, Brian sa ma pýtal, ako som spala. Povedala som: „Ako bábätko.“ On povedal: „Chceš povedať ako vrahyňa bábätka?!“ […] Mesiace po tom, som nevedela nič okrem toho, že chcem zomrieť. Smrť bola jediným istým únikom z hroznej jamy, ktorá sa vytvorila v mojej duši. Prosila som o terapiu. Kričala som o pomoc. Ale len vo vnútri. Ako by som mohla priznať to, čo som urobila?
Tak som to v sebe zakopala. Nikto iný to nepotreboval vedieť. Nepotrebovala som, aby ma súdil ešte niekto iný tak kruto, ako som seba samú súdila ja.

Počas niekoľkých ďalších rokov som sa prebíjala životom. Občas som sa cítila šťastná a inokedy zas odsúdená. Jedného dňa som sa ponáhľala počuť kázeň o. Larryho Richardsa o spovedi. Povedal (voľne citované): „Ak ste boli na potrate, priznajte to. Vaše dieťa sa za vás modlí v nebi.“ Môj hrudník sa sťažka dvíhal pod nekontrolovateľnými vzlykmi. Bežala som domov, aby som si dohovorila spoveď s mojím drahým kňazom. Tam v spovednici, znova vzlykajúc, som naozaj čakala, že ma zasiahne blesk. A teraz som tam sedela a uznávala som, že som vinná z najhoršieho možného hriechu, z vraždy. Môj milý kňaz sa usmial, podal mi krabicu s papierovými vreckovkami a povedal: „Boh je tak rád, že ste tu. Bude vám odpustené, ale budete potrebovať uzdravenie.“ Potom pokračoval a povedal mi o Rachel’s Vineyard, službe zameranej na uzdravenie z potratu.
Toto je len osem žien, ktoré hovoria o následkoch svojich potratov. Ich životy sú poznačené bolesťou a ľútosťou. Životy strávené túžbou po dieťati, ktoré si nikdy nemohli podržať v náručí. Dátumy termínov prichádzajú a odchádzajú a vždy prinesú ďalší rok ľútosti. Potrat nie je len niečím, čo sa vykoná jedného dňa. Trvá celý život.

ZDROJ: LifeSiteNews

JEDNODUCHÁ ANIMÁCIA UKAZUJE, AKO V SKUTOČNOSTI VYZERÁ POTRAT. ČO SI O TOM MYSLÍTE VY?

Rozpory ohľadom potratov sa v našej spoločnosti vyskytujú skoro každý deň. Niektorí ľudia ho úplne zatracujú, pretože ho berú ako vraždu dieťaťa, iní hovoria, že je to slobodné rozhodnutie každej matky a že je dieťa počas potratu ešte iba plod. Ženy sa pre umelé prerušenie tehotenstva rozhodujú z rôznych príčin. Najčastejšie  je to zlá finančná situácia či sexuálne zneužitie.

Viete, ako prebieha celý potrat? Gynekológ, ktorý vykonal už vyše tisíc potratov vytvoril krátku animáciu, ktorá ukazuje, ako prebieha celý potrat, a čo sa stane s plodom dieťaťa počas tohto úkonu. Čo si o dobrovoľných potratoch myslíte vy?

 

Zdroj : You Tube,  http://interez.sk/jednoducha-animacia-ukazuje-ako-v-skutocnosti-vyzera-potrat-co-si-o-tom-myslite-vy/

 

Ohodnotiť



(0) Komentáře

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


+ sedem = 14