Ježíš Kristus žije

Príbeh – Pavol Ružička Zo smrti do života

Klíčová slova:

Príbeh – Pavol Ružička
Zo smrti do života

small_Pavol Ruzicka.jpg
Pán na Pavlovom živote zjavuje svoje milosrdenstvo. Pavol stojí v pastierskej službe po boku evanjelistu Alexandra Barkóciho.

Pred tri a pol rokmi som Pána Ježiša ešte nepoznal.

Žil som klasický život slobodného, zatúlaného chlapca vo svete, ktorý si chcel užívať život, zabávať sa, v živote niečo dosiahnúť, zviditelniť sa a byť odlišný od iných. To bolo moje osobné presvedčenie a môj život bez Boha.

Vtedy ma úplne presne vystihoval verš z 2.Tim 3:2-5 „Lebo to budú ľudia, ktorí budú milovať seba, milovať peniaze, chlúbiví, pyšní, rúhaví, rodičom neposlušní, nevďační, bohaprázdni, bez lásky, nezmierliví, ohovarační, nezdržanliví, divokí, nemilujúci dobrého, zradní, náhli, nadutí, viacej milujúci rozkoše ako milujúci Boha, ktorí majú tvárnosť.”

Pochádzam z lekárskej rodiny, mám dvoch bratov. Po gymnáziu som mal túžbu stať sa zubným lekárom. Na Lekársku Fakultu som sa na prvýkrát nedostal, tak som išiel pracovať ako ošetrovaľ na chirurgické oddelenie. No mne sa tam nič nepáčilo, neprestajne ma len dirigovali, musíš to a tamto, ísť tu a tam s pacientmi na vyšetrenia a mne to vadilo, čo si dovoľujú takto mi rozkazovať. Aj pacienti mi liezli na nervy. Jedného dňa, ako som fajčil na balkóne, som si povedal, že keď sa dostanem na Lekársku Fakultu, vrátim sa a všetkých vyhodím.

O rok na to som znova išiel robiť prijímačky na LF UK, ktoré som spravil. Začal som študovať, ale vydržal som dva roky. Viac ako škola ma bavilo podnikanie. Po lekárskych štúdiach som začal podnikať. Postupne sa mi začalo dariť. Mal som zamestnancov, zákazky, dobré obraty, až som nestíhal.

Jedného dňa si môj známy všimol, že nestíham so zákazkami, pozval ma k sebe, vytiahol biely prášok na stôl a ponúkol mi, aby som ho vyskúšal a uvidím, že oveľa rýchlejšie zvládnem prácu a viac toho unesiem. To sa aj stalo. Vyskúšal som. Môj pracovný výkon narastal, už som nepracoval len cez deň, ale aj v noci, denne do maximálného vyčerpania.

Po čase som pracoval tri dni vkuse a dva dni som dospával. Stal som sa workholikom. Práca sa pre mňa stala mojim bohom. V práci som prespával, raňajkoval, aj večeral. Aby nestačilo mojej prosperite, zdelil som po babičke byt v Bratislave a na účet mi pribudlo 4,5 mil. SVK (cca 164 tis. EUR). Čo viac som si mohol priať? Konečne som si mohol dovoliť všetko, po čom som túžil. Začal som si naplno užívať život, peniaze, adrenalín. To som vtedy ešte netušil, že to bola vstupenka na moju osobnú loď Titanic.

Dnes už viem, ako sa píše v MT.4, 8 „Na to ho vzial diabol na veľmi vysoký vrch, ukázal mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu…“ som tomu úplne hladko podľahol a padol do osídiel spútania hriechom, vtedy nič netušiac, že ma to dovedie až do úplného pádu.

V tom čase som sa ešte viac vnáral do pracovného workoholizmu, ešte viac bolo zábav, viac míňania peňazí, viac nakupovania, viac adrenalínu a viac užívania drog a marihuany. Bol som presvedčený že je to správne.

Peniaze sa postupne začali míňať. Stihol som si kúpiť rýchle, nenápadne auto, ktoré som prerobil na športové. Neustále som na ňom zvyšoval výkon, aby bolo ešte rýchlejšie. Minul som naň toľko peňazí, že za tie investície som mohol mať BMW 7. Moja vynovená fábia sa rozbiehala pri 160km/h a vyššie. Bol som bezohľadný vodič, vyhľadával som adrenalín na ceste. Znervozňovali ma babky, tetušky a spomalení ľudia na prechode, lebo ma spomaľovali. Peniaze som investoval aj do nákupu techniky a veľkých tlačiarní vo firme.

Prešiel jeden rok a všetky peniaze sa rozkotúľali. Stal som sa neobľúbeným šéfom, lebo som pracoval po večeroch a moji zamestnanci ma nevedeli zastihnúť, stále som niekde bol, niečo vybavoval a na nič som nemal čas. Jedného dňa sa zamestnanci rozhodli, že pôjdu svojou cestou a založili si vlastnú firmu. Bol som totálne nespoľahlivý, neplatil som výplaty na čas, vyhováral som sa. Nestačil som utiahnúť leasingy a po čase mi exekútori pobrali drahé firemné zariadenia, ktoré som nakúpil. Vzhľadom k mojej nespoľahlivosti a nezodpovednosti som neskôr nevedel utiahnúť ani prenájom pracovnej dielne. Zostal som sám, bez peňazí, bez zamestnancov a firma išla dolu vodou.

Nenechal som si ale siahnúť na cigarety a pervitín, ktorý sa mi stal raňajkami, obedom aj večerou. Moja osobná loď sa začala potápať.

Firmu som presťahoval do bytu a jedného dňa prišiel za mnou kamárat, ktorého poznám od základnej školy a ktorý ma poznal ako pracovitého, slušného chlapca, ktorému sa len jednoducho nezadarilo v podnikaní. Nič viac o mne v tom čase nevedel. Raz ma prišiel navštíviť, ja som sedel za pc a robil si svoju prácu do ktorej som bol ponorený, on si sadol na okruh asi cca 30 cm voľného miesta, ktorého som v tej izbe mal, lebo všetko bolo zapratané káblami, počítačmi a fóliami.

Práve som mal zapnutý TV, hudobnú stanicu MTV a presne v tom čase išla pieseň s názvom „Jesus loves you (Ježiš ťa miluje).“ Hovorí mi: “pozri Palo, Jesus loves you – Ježiš ťa miluje.“ Keď toto povedal, tak som ho začal prehľadávať, kde má vysačku, z akej sekty prišiel. Potom ma poprosil, či by som nemal päť minút na neho, tak som išiel na balkón, zapálil si cigaretu a počúval ho. Povedal mi, že je úprimne veriaci, verí v Pána Ježiša ako osobného Spasiteľa a že Pán Ježiš zomrel aj za moje hriechy. A povedal mi evanjelium. Mňa to pohoršilo, čo si to dovoľuje mi také hovoriť a tak som ho slušne vyprevadil z bytu a dvere za ním zatreskol.

Môj Titanic bol už dosť pod vodou, ale dno ešte nebolo vidno. Keď chodili zákazníci, tak som dopredu vyberal peniaze, aby som mal v prvom rade na drogy a na vlastné uspokojenie. Takto som fungoval nejaký čas. Po týždni som si spomenul na toho kamaráta, ktorý mi vydával svedectvo o Bohu a nejak som si uvedomil, že až také hlúposti mi nehovoril a opadol zo mňa ten hnev. Ale ďalej som to už neriešil.

Jedného dňa prišiel veľmi kvalitný tovar pervitínu, tzv. „kryštál“, tak som išiel preň, ale zastavila ma policajná hliadka. Keďže som mal veľa známosti, strach z policajtov som nemal. Ale práve tú policajtku, ktorá ma vtedy zastavila, som nepoznal.

Tá sa ma hneď bez vyzvania dokladov opýtala, či som ochotný ísť sa podrobiť vyšetreniu v nemocnici. Odmietnutím by som potvrdil, že som pozitívny. Tak som odvážne prikývol a na to som nasledoval policajné auto. Keď sme prišli do nemocnice, ďalšia “radosť” nastala, keď som zistil, že vo vedľajšej pohotovostnej ambulancii slúžil môj starší brat, lekár. Po vykonaní odberov mi zistili, že som pozitívny na amfetamíny, THC marihuanu, atď. V tom momente som už vedel, že moja loď je pomaly a iste na dne.

Zadržali mi vodičský preukaz, moju poslednú možnosť obživy. Keď som vyšiel z ambulancie, čakal som, že môj brat mi zamení výsledky, no on namiesto toho policajtke povedal: „ďakujem, že ste mi ho priviezli“, mali ste to urobiť už skôr. Veľmi som sa na brata nahneval a keď som prišiel domov, napísal som bratovi: “ak sa naši rodičia dozvedia pravdu, tak v tom momente ti vymažem všetky programy v PC, ambulančný program a všetky tvoje počítače. Oficiálna verzia bude, že ma namerali policajti pri 200km/hod., tak ako ma každý poznal. Keď som prišiel domov, s jednou osobou som si dal veľkú dávku pervitínu, z čoho sme mohli byť priam „rádioaktívni“.

Osoba, ktorá bola vtedy so mnou, mi z ničoho nič povedala: „nemyslíš si, že teraz je ten čas rozhodnúť sa, či pôjdeš doľava, alebo doprava?” Tieto slová mi odvtedy neprestajne chodili po mysli. Na ďalší deň sa mi drogy minuli, márne som zháňal ďalšiu dávku, nikto nemal čas a ten kto mal, tak ja som nemal peniaze. Na ďalší deň prišiel môj brat ku mne do bytu s tým, že mi vybavil odvykaciu kúru na šesť mesiacov, že mám 24 hodín na zbalenie a odišiel. V noci som nevedel zaspať a vtedy sa mi spojili všetky súvislosti s doterajším životom, ktorý som viedol.

Ostal som sám, totálne na dne, bez žiadneho východiska, vtedy som kľakol na kolená a začal volať k Bohu: „Pane Bože, zachráň ma, lebo toto je moja konečná.” Po týchto slovách sa nič veľkého neudialo.

Pár dní na to prišiel za mnou brat, či som už zbalený na odvykacie liečenie. Povedal som mu, aby sme išli ešte spolu na obed, na čo pristúpil. Na obede som mu povedal, že som čistý, že som prestal s drogami, samozrejme, že brat ma vysmial. Dal som mu návrh: „dohodnime sa, že na žiadne liečenie nepôjdem, ale hocikedy mi môžeš námatkovo spraviť drogové testy a keď budem pozitívny, dobrovoľne pôjdem na liečenie, len ma tam teraz nikam neber!“ Vôbec sa mu môj navrh nepáčil, skôr ma vysmial, ale po dlhom mojom prehováraní, brat nakoniec na to pristúpil a dal mi šancu.

Od toho dňa, kedy som padol na kolená, som si pervitín ani nič podobné nedal a nemal som ani žiadne abstinenčné príznaky.

Zrazu sa mi ukázali všetky moje hriechy, priestupky, výtržnosti a všetko zlé čo som dovtedy robil. Vyznával som ich, ľutoval a prosil Pána, aby ma zachoval, aby sa zmiloval a odpustil mi. Našiel som zmierenie a osobný vzťah s Pánom Ježišom, našiel som najväčší poklad, ktorý sa nedá vyčísliť. Uveril som celým srdcom. A tak som sa znovuzrodil.

Vyhľadal som kamaráta, ktorý mi prvý krát hovoril o Pánovi Ježišovi a začal som veľa času tráviť s ním a s Pánom. Viedol ma k poznávaniu Slova Božieho. Veľa sme o BOHU hovorili, zaujímalo ma všetko a tak som začal Písmo študovať, pýtať sa a spoznávať Pána v osobnom spoločenstve. Vedel som, že Pán Ježiš zomrel za moje hriechy a moju závislosť na pervitíne som zložil na Jeho kríž a bol som úplne vyslobodený. Začal som hladať obecenstvo s Bohom v komôrke a na kolenách. Išiel som za Ním celou svojou bytosťou a bez kompromisov.

Písmo začalo ožívať v mojom živote a s kamarátom sme nadobudli život plný svedectiev. Zamiloval som sa do Pána Ježiša a začal som nachádzať zmysel života. Vtedy som si povedal, že tento život už nechcem za nič vymeniť.

Raz, keď som bol v osobnom stíšení a modlil sa, zažil som silný dotyk Ducha Svätého, že som išiel do kolien a plakal. Prežil som, že Ježiš nikdy nezomrel a je živý. V slzách som Mu povedal: „Pane, odpusť mi, že som bol 30 rokov slepý a až teraz všetko vidím. Chcem Ti slúžiť až do konca a všade kde budem, chcem o Tebe rozprávať.”

Po čase prišli pokušenia cez starú partiu. Došli za mnou a ponúkali mi pervitín. Povedal som im, že som s tým už prestal, že som uveril v Pána Ježiša. Nechápavo na mňa pozreli a povedali, aby som sa dal liečiť. A odišli.Pomyslel som si, ako môžu mňa už zdravého posielať na liečenie ľudia, ktorí sú v závislostiach? Ale Pán ma dokonale ochránil aj od starej partie. Od prvého volania na Boha, mi odobral Pán aj všetky škaredé slová a nadávky z môjho slovníka. A postupne ma oslobodil aj z cigariet.

Boh začal meniť každú sféru môjho života, a to úplne, až radikálne. Napriek tomu, aký život som viedol, povedal som tomu kamarátovi, že chcem počkať na to pravé dievča, ktoré bude od Boha a chcem vydržať na ňu čakať v čistote, až pokiaľ mi ju Boh nepošle do cesty. A môžem povedať, že aj tu sa Pán zázračne postaral. Tak ako dal Boh Adamovi ženu, aj mne poslal moju úžasnú polovičku a pomocníčku.

Vo svojom srdci mám hlboké svedectvo, že Silvinka je tou Božou ženou, za ktorú som nesmierne vďačný, s ktorou môžem zdielať vsetko, radosti i starosti. Obaja milujeme Pána. A s vierou sme sa vydali na spoločnú cestu životom, na Silvester 2013. Odvtedy, na každé výročie našej svadby mám pre Silvinku pripavený (nielen) novoročný ohňostroj “Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť a všetko ostatné vám bude pridané.” Mt. 6,33

Modlil som sa: „Pane, daj ma na také miesto, kde by som ti mohol byť užitočný, aby ľudia mohli byť zachranení pre Tvoje Kráľovstvo.” A Pán Ježiš ma poslal pracovať do nemocnice ako ošetrovateľa na chirurgické oddelenie, presne tam, kde som začínal, ale teraz som tam prišiel s novým srdcom. Lukáš 4,18 “Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu”.

Mám prácu, kde môžem pomáhať ľuďom, modliť sa s nimi a v okamihoch smrti im hovoriť o pokání a zvestovať radostnú zvesť evanjelia o Božom Kráľovstve. A v nemocnici sa naplňajú nádherné svedectvá o Božej láske a záchrane. Pán Ježiš prišiel, aby zmaril skutky diabla a my ako jeho živá Cirkev sa stáváme Jeho rukami, Jeho nohami a údmi, ktoré si On používa, v službe, v práci a predovšetkým v rodine.

Už by som nevymenil život s Pánom Ježišom za život aký som viedol predtým, za žiadnu cenu bohatstva, kde som bol mŕtvy, miloval som rozkoše tohto sveta, hľadal uspokojenie v materiálnych veciach, autách, zábavach, kde všetko dávalo uspokojenie a naplnenie, ale chvíľkové. Ja som si zamiloval úzku cestu, ktorá je občas aj náročná, lebo denne musím zomierať sám sebe. Ale to je jediná cesta plná dobrodružstva a požehnania s naším Pánom, cesta pokory, odpúšťania, lásky a objavovania naplneného života s Bohom. A to je pravý zmysel života, ktorý trvá naveky. Tento svet neprijíma, iba berie. Berie pokoj, radosť, lásku. Dnes už viem, že som to všetko našiel. Ježiš zomrel za nás na kríži a umožnil nám tak získať slobodu od hriechov, Božie odpustenie a prijatie.

Z Božej milosti môžem stáť po boku evanjelistu Alexandra Barkóciho na ktorom živote môžem vidieť ovocie lásky a obetavosti pre Pána Ježiša a ľudí. Tak ako Áron podopieral Mojžišovi ruky (2 M.17,12), tak môžem i ja stáť po jeho boku v tejto službe a pomáhať mu v spoločenstve v Komárne a na evanjelizačných cestách mimo Slovenska.

Keď sa rozhodnete ísť za Pánom Ježišom a odovzdať Mu svoj život, verte, že On vás nesklame, ale odpustí vám hriechy a bude s vami po celý život až do skončenia sveta. Ale to je iba začiatok cesty. Časom budete po Ježišovi túžiť viac, viac sa s Ním zoznámiť, viac Ho poznať, rozprávať sa s Ním ako s priateľom a k tomu vám poslúži osobná modlitba. Študujte Písmo. Objavte priateľov, ktorí Ježiša milujú a nasledujú.

Pán Ježiš nepovedal, že ako jeho nasledovníci budeme mať ľahký život na zemi, ale povedal: “Nikdy ťa nezanechám a neopustím. Ja som s Vami po všetky dni, až do konca sveta.” Mt.28,20 Boh Vás všetkých žehnaj.

Príbeh – Pavol Ružička Zo smrti do života 5.00/5 (100.00%) 1 vote



(0) Komentáře

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


5 − dve =